41.) BACK IN AUCKLAND

Hneď ako sme vyštartovali 06.05.2013 z Hot Water Beach smer Auckland, tak začalo pršať. Mali sme možnosť vidieť poloostrov Coromandel z druhej strany. Všade naokolo bola zeleň – vyzeralo to ako prales vo filme :) Počas cesty sme sa stále rozprávali. Mark nám hovoril o jeho deťoch(3 chalani v našom veku), o jeho rodine, o jeho minulosti, rozbehnutom podnikaní a dokonca aj o rodinných problémoch. Keď prišla reč o nás, tak slovami chváli nešetril. Hovoril, že sme veľmi pracovití a že s nami boli všetci nadmieru spokojní. Na jeho slová: „Guy´s you are superstars“ nikdy nezabudneme. Cesta trvala 2 hodiny. Keď sme sa približovali k centru Aucklandu tak samozrejme sme prvú videli dominantu Sky Tower – zdala sa nám väčšia, než keď sme odchádzali. Mark nás odviezol do hostelu YHA na Queen street, v ktorom sme mali zaplatené 4 noci. S Markom sme sa nelúčili, lebo sme si mali ísť k nemu do Tribeci na ďalší deň pre peniaze. Hneď na recepcii sme stretli  Romana z ČR, s ktorým sme sa zoznámili niekedy v Januári na móle. Roman nám ukázal čo sa kde v hostely nachádza(býva tam už pár mesiacov). Izbu sme mali fajn, no zdala sa nám dosť malá(boli sme asi až moc rozmaznaní tou polovilou s výhľadom na more :D ). Okamžite ako sme si v izbe odložili batožinu tak sme museli vypadnúť do mesta. Bol to pre nás veľký šok! Na ulici bolo veľmi veľa ľudí, hluk z áut, striedavé vône parfémov, na telefónoch sme mali signál, internet atď. Možno to vyznie zvláštne, no bol to pre nás naozaj nezvyk po mesiaci aj pol života na vidieku :) Naše prvé kroky smerovali do jednej z reštaurácií v hotely Hilton(chodievali sme tam radi, keď sme bývali v Aucklande). Sadli sme si, objednali si pivo a ani jeden z nás nevedel ako sa cíti. Pocity boli zvláštne, no v žiadnom prípade neboli negatívne. Skončila sa ďalšia etapa a práve to bol začiatok novej. Pomaličky sme dopili pivo a vybrali sme sa do hostela. 

mólo pri západe slnka

pohľad z reštaurácie v Hiltone

Na ďalší deň (v utorok) na obed sme išli do Tribeci za Markom pre peniaze. Tam  sme stretli Tutu, ktorý pracoval ako výpomoc v Hotties cez Veľkonočné sviatky a pokecali sme. Potom sme išli do kancelárie za Markom – sedel tam úplne iný človek :) – učesané vlasy, čierne lakovky, čierne nohavice, košeľa s lesklými manžetovými gombíkmi(len pre pochopenie, v Hotties nosil jedno špinavé tričko a kraťase). Mark nás vyplatil tak ako mal a spýtal sa na náš ďalší plán. Náš plán bol konečne Južný ostrov a mesto Nelson(sever Južného ostrova). Mark zrazu zdvihol telefón a zavolal kamarátovi, čo tam má firmu, či nechce 2 chalanov, ktorý dokážu robiť čokoľvek a sú naozaj pracovití. Zostali sme na seba pozerať ako trtkovci. Toto sme vôbec nečakali. Cítili sme veľký pocit zadosťučinenia. Nakoniec Markov kamarát nikoho nepotreboval, no za pokus to stálo a my sme si to veľmi vážili. Markovi sme za všetko poďakovali a rozlúčili sme sa s tým, že ešte pred odchodom na Slovensko sa musíme vidieť. Po tomto stretku sme sa vybrali na naše najobľúbenejšie miesto v Aucklande – mólo. Tam sme si ľahli, relaxovali sme, spomínali a riešili náš ďalší plán. Keď sa začalo stmievať tak sme išli naspäť do hostelu.

Auckland domain

!! Mark !!

tak pre zaujímavosť :) - vedeli ste, že?

V stredu sme mali na pláne vybavovanie. Vybavovanie sa týkalo našej cesty na Južný ostrov do mesta Nelson a ubytovanie v tomto meste. Predbežne sme si zistili možnosti dopravy – rozhodovali sme sa medzi autobusom a lietadlom. Keďže lietadlo bolo 2x drahšie ako autobus, tak bola otázka ohľadom cesty vyriešená. Ubytovanie sme si vybavili v hostely YHA – je to sieť naozaj dobrých hostelov na Novom Zélande. Ubytovanie sme si bookli samy, no čo sa týkalo cesty, tak sme sa išli poradiť ešte do našej agentúry. Tam nám samozrejme slečna našla ten istý spoj ako sme si našli samy. Objednali a zaplatili sme to priamo tam. Cesta bola nasledovná: Auckland – Wellington(hl. mesto NZ) – 11hodinová cesta v noci autobusom, Wellington – Picton – 2,5hodinová cesta trajektom medzi Severným a Južným ostrovom, Picton – Nelson – 1,5hodinová cesta autobusom. Lístky sme mali nevratné. Z agentúry sme spokojní išli zasa ako inak na pivo do Hiltonu – neverili by ste, no lacnejšie pivo v Aucklande ťažko nájdete. Asi po hodine rozprávania sa, sme sa skontaktovali s Reynoldom. Po pár sms sme sa vybrali za ním – sedel v jednej reštaurácii neďaleko nás. Po privítaní na nás okamžite Reynold spustil lavínu výčitiek „prečo“ sme ho nekontaktovali skôr a prečo míňame peniaze za hostel, keď môžeme bývať uňho. Samozrejme naša reakcia bola, že sme nechceli otravovať atď., no s tým sme neuspeli . Po príchode čakal Dana ešte menší šok – za barom pracovala Min – baba, ktorá pracovala s Danom v Sal Rose. Po pár vetách bolo jasné, že frajer Vini(manažér v Sal Rose) ničí reštauráciu a hľavne ľudí v nej. Min bola natoľko múdra, že odtiaľ odišla a momentálne vyzerala naozaj šťastne. S Reynoldom sme sa rozprávali 2 hodiny a prebrali sme veľmi veľa vecí – niektoré boli nepodstatné a niektoré boli pre nás veľmi podstatné. Porozprával nám o jeho živote a otvoril nám trocha oči o našej budúcnosti. Dosť zásadné boli otázky: „čo budete robiť, keď prídete domov?“ „ste šťastní tu na Novom Zélande?“ „chceli by ste tu zostať dlhšie?“ Všetci si môžete domyslieť naše odpovede. On nám na to povedal svoj názor a ukázal nám možnosti, aké človek má. Tento večer bol pre nás dosť zásadný a hlavne nás prinútil pozrieť sa realite do xsichtu a spýtať sa samých seba čo vlastne chceme a o čo nám tu ide...pri lúčení Reynold povedal, že na druhý deň sa musíme ešte vidieť a ísť si niekam na drink – nemali sme žiadny program ani plány, tak sme bez váhania súhlasili. Keď sme prišli večer do hostelu tak sme stretli Romana. Mal chuť na pivo a pokecať – od Aucklandu sme boli v kontakte aj keď sme boli na Coromandely a mali sme si čo povedať. Namiesto piva sme si kúpili náš obľúbený drink – burbon s colou a rozprávali sme sa cca 3 hodiny. Prisadli si k nám ešte Romanovi kamaráti z hostelu. Najviac nás zaujal chalan menom Ikaru – japonec, 19 rokov. Keď ten človek niečo zo seba vypustil tak sme umierali smiechom..nemusel ani nič hovoriť, stačilo sa naňho chvíľu pozerať(jeho foto bohužiaľ nemáme). Za ten večer toho narozprával veľa, no na čo nezabudneme bolo jeho zoznamovanie s jedným chlapíkom. Chalan sa mu predstavil klasicky menom a podal mu ruku – Ikaru mu podal ruku so slovami: „hi my name is Pikaču, nice to meet you :D“. Vďaka Ikarovi sme sa dozvedeli prečo sa na nás aziatky v meste ani nepozrú - aziati sú natoľko hanbliví, že keď spolu chodia tak prvý polrok sa maximálne jemne uklonia(prejavenie náklonnosti) – pusa prichádza až po pol roku a sex až po svadbe!

(   fuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuha, ťažký to život :´(   )

Tento večer bol super a skončil sa pre nás asi o 2 hodine ráno. 

Vo štvrtok sme išli zasa do agentúry a odtiaľ na kávu do Starbucks :) We love it :D Tam sme si sadli a kecali sme. Zrazu prišla sms od Reynolda s časom a miestom stretnutia – Citizen park, 19:00. Po dopití kávy sme sa vybrali na hostel a na stretnutie s Reynoldom. Malo to však háčik – Adam nemal zrazu svoj vak. Začala troška panika, lebo vo vaku mal pas a medzinárodný vodičák! Agentúra sa nachádza v tej istej budove ako Starbucks, Dano okamžite utekal tam. V agentúre vak nebol, tak tam aspoň nechal kontaktné údaje a bol odhodlaný ísť prehrabať smetiak na ulici pred Starbucksom – keby bol zlodej on, tak by si z vaku zobral len to, čo chce a vak by okamžite zahodil :D ach tie filmy...Adam sa začal pýtať ľudí v Starbuckse. Nakoniec vak nejaká dobrá duša zobrala a dala ho barmanovi, ktorý ho schoval – nechýbalo našťastie nič a Dano sa nemusel hrabať v koši :D

Troška vynervovaní sme sa vybrali na stretnutie s Reynoldom. Bar, do ktorého sme išli, sa nachádzal v Kingslande. Išli sme ako už nespočetné množstvo krát cez K´road – túto ulicu sme už spomínali v príspevkoch niekoľko krát – tranzvestiti, lacné dievčatá, nepekní ľudia a tak :) Aspoň sme si pospomínali na časy, keď sme po tejto istej trase chodili niekoľko mesiacov do centra a na mólo. Išli sme aj okolo Bond street motor lodge(náš 6 mesačný domov) a videli sme aj „naše“ okno, no srdcervúce pocity sa nekonali :)

Citizen Park – reštaurácia, bar – nachádza sa v mestskej časti Kingsland 100 metrov od ubytovania, v ktorom sme bývali 6 mesiacov. Tento podnik otvárali týždeň pred naším odchodom na Coromandel. Reštaurácia má obrovskú terasu, ktorá vyzerá ako park – lavičky, stromy atď.

Sadli sme si na terasu za dlhú lavicu a čakali sme na Reynolda. Objednali sme si zatiaľ džbán piva(cca 5 pív). Náš plán bol 1 džbán na celý večer, lebo ráno sme museli vypratať izbu. Asi po pol hodine prišiel Reynold aj s Rayhaanom a s Rayhaanovou sestrou Anikou. Boli sme dosť prekvapení, že priviedol aj nich. Bolo to super stretnúť ľudí, s ktorými sme sa poznali a niečo s nimi aj zažili. Dana vozil Rayhaan skoro každý večer zo Sal Rose domov, stále sa spolu rozprávali a bol to človek, ktorého spoznal v reštike prvého a ktorý mu veľa ukázal a vždy pomohol. Taktiež sme boli spolu aj na Piha beach. S Anikou Dano pracoval tiež. Reynold poobjednával jedlo k pivu a vínu – fish taco, kalamáre, hranolky, tortilu s mäsom atď....rozprávali sme sa kto má čo nové, jedli sme, pivo a víno začalo tiecť potokom. Asi po hodine to začalo gradovať – prišla Min s nejakým kamarátom, po nej Rachel, Chris, Kevin a dokonca aj Kini (po šichte v Sal Rose)...bol to pre nás obrovský šok. Reynold zorganizoval stretnutie kvôli nám a kvôli nášmu odchodu na Južný ostrov. Pre Dana to bolo „silnejšie“ aj v tom, že so všetkými týmito ľuďmi pracoval dennodenne v reštike a má s nimi množstvo zážitkov. Každý jeden z tých ľudí ho niečo naučil a niečo mu „dal“. Celý večer sme prekecali, prepili a samozrejme vzniklo aj milión fotiek :) Atmosféra bola úplne uvoľnená. Všetci vyzerali spokojne a naozaj sme sa dobre celý večer bavili. Keď sme sa lúčili o 2 hodine ráno tak nám všetci hovorili ako nás radi videli a ako sa musíme ešte vidieť, než pôjdeme na Slovensko. Kevin dokonca chytil Dana pod krk – pustil ho, až keď mu sľúbil, že prídeme k nemu domov na večeru ešte než odídeme domov :) Pri odchode sme sa dozvedeli, že Reynold všetko cvakol. Keď sme vyšli z reštaurácie tak tam stál security man z ostrova Samoa a manažér reštaurácie. Nedalo nám to, tak sme to ošéfovali tak, že sa s nami ešte museli odfotiť :D

Dano a Reynold

Dano - Adam a Rayhaan

Dano, Kini

Rayhaan

Aneeqah a Adam

Dano a Aneeqah

Min, Dano, Aneeqah

Adam a Rayhaan

Adam a Kevin

?, Aneeqah, Adam, Rayhaan

Rayhaan, Dano, Kevin

Reynold a Adam

Adam a Rachel

Adam, manager, Kimbo Slice, Dano

Cesta na hostel bola troška kľukatá, no ani sme nevedeli ako ubehla. O 3 hodine sme konečne zaľahli  :)

10.05.2013 ráno bolo náročné, lebo o 9:00 sme museli byť vysťahovaní. Samozrejme sme to pretiahli o hodinku :) Najedli sme sa a porozprávali sme sa s Romanom. O 12tej na obed sme opustili hostel aj s batožinami(nezmestili sa nám do úložného priestoru v hostely). Zasa sme boli bezdomovci čo majú len batožinu. Autobus išiel o 19:50, takže sme mali 8 hodín čas. Batožinu sme si odložili do hostelu ACB(je v centre a bývali sme v ňom prvé 2 noci, keď sme prišli na NZ). Uložili nám ju bez poplatku(asi sa pomýlili :D ). Odtiaľ sme išli do agentúry, kde sme si nabili telefóny atď. Agentúru zatvorili o 17:00. Išli sme si dať niečo na večeru, boli sme pozrieť odkiaľ chodí bus, kúpili sme si pizzu na cestu. Okolo 19:00 sme si vyzdvihli batožinu a vybrali sa smer autobusová zastávka. Dvojposchodový autobus tam už bol. Na informáciách sme si zobrali a vyplnili označenie s adresou, cieľovou destináciou atď. Vodičovi sme najskôr ukázali papiere s rezerváciou – všetko v poriadku. Adam si išiel sadnúť, lebo sme nemali miestenku. Dano počkal, kým vodič naloží batožiny. Pán vodič bol naozaj veľmi veľký kretén. Tak negatívneho a rozladeného človeka sme tu asi ešte nestretli. Bol nervózny a to ako hádzal do autobusu batožinu sa nedá slovami ani opísať. Na našej batožine sa mu nepáčilo označenie(namiesto Wellingtonu tam bolo napísané Nelson). Dano mu to vysvetlil, takže nakoniec tam tú batožinu drbol...Dano sa po tomto bál, že to s nervami už nevydrží, tak tam poslal Adama. Na druhej batožine sme mali napísané taktiež „Nelson“ a chceli sme si byť istý, že pán vodič nevyhodí aj tú. Nakoniec našťastie kufor zatvoril a nevyhadzoval už nič :D Sadli sme si na horné poschodie a naša cesta sa začala . . .

Downtown v noci

Sky tower