29.) REŠTAURÁCIE 2.časť

Už spomínaná druhá časť venovaná naším momentálnym zamestnaniam. Pokúsime sa priblížiť prostredie kde pracujeme, ľudí, skúsenosti a nejaké tie situácie čo sa nám podarilo zažiť od nástupu až po prítomnosť. Niektoré veci budú možno podobné, veď nakoniec obaja pracujeme v rovnakom odvetví, len s inou pracovnou pozíciou a teda máme zmapovanú každú sféru práce v reštauračnom zariadení. Príspevok znova rozdelené medzi nás oboch...

Adam:

Jak som už spomenul skôr, mňa vzali do reštaurácie menom Tribeca, riaditeľ Mark a šéfkuchár, mimochodom vraj jeden z najvychytenejších na NZ menom Hayden Mcmillan. Pracujem ako „umývač riadov“ s tým, že sem tam ošúpem zemiaky, špargle, alebo vyberám mäso z uvarených mušlí našúpem desiatky kílhrachu a kopec inej pomocnej roboty – k príprave jedál som sa nedostal až na nejaké drobné zdobenie počas jednej svadby. V kuchyni je nás cca 6 od chefov po kitchen hand staff teda nejaký dvaja ľudia čo pomáhajú a väčšinou robia tie menej náročné jedlá a dezerty. A samozrejme ja ako umývač ktorý naloží umývačku a potom umytý riad pozakladá kam patrí, pozametá a vyumýva podlahu, utrie prach atď. Musím sledovať aj veci ktoré používajú kuchári, aby mali vždy to čo potrebujú, hlavne panvice :D. K jedlu sa moc nedostanem, teraz myslím k takému ktoré by som dal do úst ( okrem staff meal – jedlo pre personál – miska so špagetami, rizotom, alebo šalátom s kúskami mäsa – porcia jak pre vrabca ), u nás si to naozaj dosť strážia. Používajú sa vyberané drahé a čerstvé potraviny. Od mäsa, rýb, morských plodov cez ovocie a zeleninu. Avšak pri nástupe som ohŕňal nosom, ako môže čašník dať do úst nedojedené jedlo ktoré priniesol od zákazníka. No postupom času sa karta obrátila a človek sa naučí všeli čo :). Veď nakoniec ak vidíte šéfkuchára ako vyberie sem tam niečo z koša a vloží si to do úst...

Stala sa mi aj jedna taká úsmevná príhoda: mal som zobrať vrece s handrami a dať ich oprať, ja že OK, šak minule mi to jeden ten kolega ukazoval, naložil som mašinu handrami pridal prášok, zapol a hotovo, odišiel som späť do kuchyne. Po chvíli ma poslali znova do pivnice kde sa nachádza aj práčka, tak ako už z nej znova vychádzam zakričí na mňa riaditeľ, ktorý bol v ten moment taktiež v pivnici. Začal sa ma pýtať či som na Zélande prvý krát?, neodpovedal som pretože som si preberal v hlave na čo sa ma to pýta, došli sme k práčke a pýta sa ma ešte raz, „ si tu nový ?“, že „prečo ?“. „Toto nie je práčka, toto je sušička!!!“  ja že „ou š... veľmi sa ospravedlňujem.“, „Práčka je tamtá mašina.“, ukázal prstom asi o meter vzdialenú bielu vec. „Kto ti to ukazoval ?“ ja že Cody, aha mmm a celú cestu si niečo brblal typu fuck, holli shit, ako môže dať niekto oprať do sušičky :D... nebol na mňa nahnevaný, povedal „OK si dobrý kitchen hand máme ťa radi“. Došli sme teda do kuchyne, kde si odchytil chalana Codyho, ktorého tak povediac zjazdil :D. Samozrejme s úsmevom. Od vtedy si zo mňa robili srandu „Adam choď dať oprať, ale nie do sušičky.“ Veď to poznáte ten humor ha, ha, ha :D. Ešte jedna taká príhoda, kedy sa lúčili s Codym áno tento chalan odišiel niekam inam, nie samozrejme kvôli mne :). Chalana vzali a dali mu hobla do takého obrovského kontajnera s odpadkami, nakoniec sa vykĺzol, chalani však mali v zálohe plnú bandasku použitého oleja, šup to naňho, ako sa vrátil do kuchyne taký špinavý, Haiden šéf kuchár ešte naňho hodil múku :D. Chudák komplet bieli s očami červenými ako krvavničky, troška som schytal aj ja, ale pohoda a potom slovami od Haydana „vidíš Adam nikdy neodísť lebo ...

Toľko o nejakých tých situáciaciach. Do Vianoc sa pracovalo veľmi tvrdo, každý deň tak 12 hodín 6 dní v týždni čo bolo dosť náročné. V posledné dni sme mali aj rezervácie cez 80 ľudí na obed a okolo 100 na večeru, vzhľadom na veľkosť reštaurácie to bol hardcore. Dalo sa to nejako zvládať, nakoľko naozaj človek nepociťuje stres a nič ho psychicky neničí a s fyzickej námahy sa vyspí. Končieval som okolo polnoci, až jednej hodiny rannej a ešte k tomu pokaždé kráčal domov cca 50 minút, keďže nejazdila už MHD a ráno o 10:00 znova zarezával v práci. Toto je sumár toho čo sa dialo pred Vianocami. Pracovalo sa do 22.12.2012 no a potom nastala trojtýždňová prestávka.

Po tejto dovolenke som nastúpil 11.01.2013. Tu som ostal trocha v pomykove, pretože tam boli dvaja ľudia ktorých som nepoznal. Pýtam sa pomocných kuchárov, „kde je Sam, Gordon a Jason ?“ Povedali mi že si nie sú istí. Opýtal som sa teda Haydena čo sa deje. On len mávol rukou so slovami aaa shit. Gordon ostal na Coromandeli to je jedna oblasť kam sa chystáme aj my, no dôvod prečo tam ostal neviem, Jason á ten smrdel a vraj napísal mail bla bla že nechce ďalej pracovať, Sam ten ostal v Gisborn vraj je jeho frajerka tehotná, „prosím?, veď mal iba 21 rokov“ „Yes nah fuck hi is stupit idiot“ odpovedal Hayden :D... No a takto nejako sa odmlčali traja hlavní kuchári behom dovolenky. To znamenalo, že od kedy som nastúpil tak sa vymenila komplet celá kuchyňa okrem mňa a Haydena. V momentálnej zostave Suci, Eliot, Thomas, Kayn. Čo na tom zamrzelo je ten fakt, keď sa spoznáte s ľuďmi a zrazu panuje úplne iná atmosféra. Takže od polky januára znova zarezávam a pokračujem v tom tak ako pred Vianocami s tým rozdielom, že už nie je toľko ľudí a pracujem denne tak 5-6 hodín. Toľko s mojej strany o tom ako sa pracuje v kuchyni, ak by som mal opísať všetko tak by to bolo aj na 30 stranový sloh. Ono podstatné veci sú spomenuté. Sem tam je nejaká ta svadba alebo oslava, kedy je to v kuchyni dosť chaos, inokedy je taký kľud, že nie je do čoho pichnúť :).

Dano:

Ako už asi viete ja pracujem v talianskej reštaurácii Sal Rose. Udialo sa tu veľa vecí, zmien...

Hlavný big boss je David, manažér bol Reynold(Kapské mesto), barman bol Kevin(Čína).  Čašníkov tam bolo viac: Kini(Kiwák), Rayhaan(Kapské mesto), Min(Thajsko + Francúzko), Rachel, Trevor, Luke, Nicol(všetci kiwáci) + ešte asi 2 runnery.

V kuchyni máme dokopy 4 kuchárov a 3 ľudí, ktorí robia kitchenhand (to čo Adam) – samozrejme sa striedajú podľa smien. Všetci sú veľmi kamarátsky aj keď si neodpustia nejaké poznámky, no všetko v rámci srandy.

Pracoval som ako runner – výpomoc pre čašníkov – nosenie jedla, zbieranie špinavých tanierov, čistenie stolov, skladanie pizza krabíc, čistenie príborov atď. Bol som taká prostitútka pre všetko, no práca ma bavila. Dostal som sa do kontaktu s ľuďmi a precvičoval troška angličtinu. Netrvalo dlho a všetko podstatné som sa naučil. Za mesiac som už bol hlavný runner čiže som pracoval ako jediný runner skoro každý deň, čo mi samozrejme vyhovovalo. Pred Vianocami sme mali veľmi veľa rezervácií, osláv, takže sme boli naozaj vyťažení. Ako runnera si ma čašníci chválili, stále mi ďakovali a veľa krát som počul od nich, že som najpracovitejší runner, aký tam kedy bol. Snažil som sa vždy všetko robiť na 200 % a pomáhať všade, kde sa dalo. Sem tam som počul od nejakých kolegov blbú poznámku, smiech za chrbtom, robenie si srandy za anglinu a za to že nerozumiem, no bolo to od ľudí ktorých som mal na háku už od začiatku. Čo sa týka jedla tak to je každý deň kráľovské – pizza, cestoviny, seafood, burgery... Taktiež aj pitný režim sme mali zaistený – mohli sme piť hocičo nealkoholické.

Po Vianociach sa toho zmenilo veľmi veľa. Reynold ohlásil, že má inú prácu. Dosť ma to zamrzelo, lebo on bol ten, kto ma tam prijal, vďaka komu som mal veľa práce a smien. Vždy sa so mnou bavil s rešpektom, nezáležalo mu na angline a v hocijakej situácii mi bol ochotný pomôcť. Po odchode prišiel nový manažér – talian Vin. Neviem kde ho našli, ale asi teda dlho nehľadali. Keď prišiel a bol tam ešte Reynold tak bol ako pena, len pozeral, počúval a prikyvoval...Týždeň po odchode Reynolda sa začal prejavovať – plno ľudí nemá zrazu smeny, 2 čašníci pre 30 stolov(keď pracoval Reynold tak boli 4 + runner) – to že teraz nič nestíhajú, ľudia dlho čakajú a všetci sú po 5 hodinovej smene úplne zničení asi opisovať moc nemusím, zrušené pitie pre personál, keď chceme jesť musíme prísť 30min. pred začiatkom smeny, poučovanie, dirigovanie, stupídna buzerácia – keby to bolo tak, že to pomôže zrýchliť a zefektívniť prácu tak to je v poriadku. No toto je buzerácia, ktorá nie je k ničomu len k dokazovaniu si ega. Dokonca aj keď hovorí ako sa má niečo robiť, tak sám to tak nerobí. Všetci sú nahnevaní, všetci chcú odísť, nikto sa neusmieva a nálada je tam naozaj veľmi napätá. Kevin(barman) už stihol odísť a nástupcom mám byť ja. Samozrejme moj tréning za barom vyzeral tak, že som behal do kuchyne pre jedlo a medzi tým som sa zastavil na 30 sekúnd za barom a zasa to isté. Nuž ich problém. Kini a Rayhaan sú naozaj super, lebo mi pomáhajú ako sa len dá, ukazujú mi všetko a keď nestíham tak mi hneď pomôžu a to si veľmi cením. Ja sa snažím robiť veci čo najlepšie a v tom budem aj pokračovať –  to, či to bude stačiť neviem, no budem robiť maximum. Nie kvôli manažérovi alebo reštaurácii, ale kvôli sebe, aby som získal čo najviac skúseností a aby som sa čo najviac naučil.

Tiež sa mi stalo veľa zábavných situácií:

- 2. Deň som niesol pizzu z kuchyne a čakal som Min, lebo ona tiež niesla jedlo na rovnaký stôl. Otočil som sa pozrieť či už ide a celá pizza sa mi zosypala na zem :) Min okamžite zaliezla do kuchyne s jedlami naspäť, ja som zostal stáť pred ľuďmi s prázdnym tanierom v ruke, s tupým výrazom v tvári a s pizzou pod nohami :)

- na začiatku som nechápal ako si niekto môže dať napr. hranolky po ľuďoch keď nedojedia – robím to aj ja a nie  sú to len hranolky ale čokoľvek, čoho sa ľudia nedotknú :) ani by ste neverili, čoho všetkého je človek schopný, keď je hladný :D

- ďalšia vec, ktorá ma pobavila sa neudiala mne ale Trevorovi – 10 ľudí oslavovalo 30te narodky kamaráta. Reynold nám hovoril, že sú to bohatí ľudia a vždy nechajú veľké tringelty...Trevor vylial celé pivo oslávencovi na chrbát a tringelty neboli žiadne :D

- pred Vianocami sme mali 2 veľké oslavy(jedna na poschodí) a ešte bola úplne plná reštika. Bolo už cca 10pm a ja som leštil príbory za barom. Prišla za mnou teta a poprosila ma, či jej zabalím rozjedený dezert – samozrejme nie je problém. Dezert som hneď išiel zabaliť, no trvalo mi to asi 5 min. lebo v kuchyni odo mňa niečo chceli. So zabaleným dezertom som vyšiel z kuchyne a zbadal som, že teta už nie je pri bare. V tom som si všimol 3 tety pri dverách. Išiel som k nim a jednej som dal zabalený dezert. Zostala na mňa pozerať a spýtala sa čo to je. Povedal som že jej dezert a ona si to zobrala a poďakovala. Asi po hodine, keď odchádzali ľudia z veľkej oslavy na poschodí za mnou prišiel Kini a spýtal sa ma, kde je dezert pre tetu. Povedal som, že som jej ho dal keď odchádzala. Kini utiekol do kuchyne. Po chvíli som išiel za ním a uvidel som ako robí polovičnú porciu toho dezertu a ako ho „rozbrbláva“. Zabalil ho a odišiel. Všetci sa strašne smiali a mne docvaklo, že rozjedený dezert som dal nesprávnej tete – ale podobali sa :)

- keď budem barman tak musím vedieť spraviť kávu. Samotná káva nie je problém, no zohriať mlieko pomocou pary a pekne to naliať do šálky, aby to vytvorilo nejaký pekný obraz na vrchu kávy si vyžaduje prax. Rayhaan a Kini mi povedali, že ma to naučia. Môj prvý tréning – minutých 5 litrov mlieka, cca 30 káv vyliatych do umývadla a my traja + všetko naokolo zaprskané od mlieka :) ale snaha bola...

28.) SEA LIFE

Zdravíme Vás všetkých. Po dlhšej dobe sa ozývame s novým príspevkom. Príspevok bude o výlete ktorý sme absolvovali minulý týždeň v nedeľu, teda 13.01.2013. Navštívili sme miestne akvárium „Sea life“. V centra mesta sme nastúpili do dodávky ktorá vozí ľudí priamo na miesto a zadarmo. Najskôr sme mali veľké obavy z toho, že akvárium bude miestnosť 4x4m nakoľko ani ten vstup nebol moc pútavý, no ostali sme milo prekvapení, pretože akvárium sa nachádza komplet pod zemou a pod hladinou mora. Po vstupe sme mali možnosť vidieť expozíciu rekonštrukcie arktického života Roberta Falcon Scotta jeho polárnej expedície južného pólu, nasledovali „pinguini“ a ich život. V tejto sekcií bol ešte jeden nezvaný tvor čo nás zaujal s veľkosťou dlane a ôsmimi nohami. Ďalej sme sa dostali do hlavnej miestnosti oddychu s predajom občerstvenia, kde bola obrovská nádrž s rybami a tvormi žijúcimi na pobreží Nového Zélandu. Za touto miestnosťou sa nachádzalo to najpodstatnejšie, tunel so žralokmi a životom v oceáne, kde bol pohyblivý pás, stačilo sa naň len postaviť a užívať si jazdu kolom dookola a kochať sa plávajúcimi tvormi. A na konci celého areálu boli ešte akvária so simuláciou koralového života plného farieb. Týmto končíme a prinášame vám nejaké tie fotky...

niečo pre polygrafov ;)

osem-nohý kamarát

under water

vajíčko žraloka nad touto foto

?

27.) BYŤ INŠPIROVANÍ A BYŤ INŠPIRÁCIOU

Ahojte všetci!

Pre niektorých ľudí tento príspevok novinka nebude, no pre mnohých áno. To čo sa stalo za posledných pár dní nám dodalo obrovskú energiu. Celú situáciu sa Vám budeme snažiť objasniť v tomto príspevku.

Pred pár dňami sme si pozerali blog Soni Skoncovej a videli sme tam citát, ktorý nám „vyrazil dych“ a má obrovskú výpovednú hodnotu. Samozrejme sme nechceli nič kopírovať a preto sme sa rozhodli napísať mail Soni a spýtať sa, či môžeme tento citát použiť. Za pár hodín nám prišla odpoveď s tým, že citát použiť môžeme. Veľmi nás to potešilo, no viac nás prekvapilo to ako Soňa reagovala – bola veľmi milá a kamarátska. Chcela si dokonca prečítať náš blog, ktorý sme jej hneď poslali. Na ďalšie ráno nás čakal mail od Soni, v ktorom bolo napísané, že náš blog ju veľmi zaujal a chcela by o nás napísať na svojom blogu príspevok...troška dlhšie nám trvalo, kým sme túto reakciu rozdýchali :) Prešlo pár dní a príspevok o nás sa na jej blogu naozaj objavil!

Soňa Skoncová – modelka, moderátorka, bloggerka, 1. Vicemiss + Miss Press na súťaži Miss Slovensko 2009, zúčastnila sa udeľovania Oscarov po boku Sashu Baron Cohena...

Pozrite blog : sonaskoncova.com !

Soňa patrí medzi ľudí, ktorí boli pre nás veľkou inšpiráciou a „hnacím motorom“ ešte pred odchodom. Sledovali sme to, ako sa jej darí v zahraničí a mala u nás obdiv za to čo dokázala, takže toto čo sa udialo bolo pre nás skoro neuveriteľné. Je  veľmi milá a kamarátska a to čo urobila berieme ako veľké gesto. Sme jej vďační a je to pre nás veľká pocta. Samozrejme jej obidvaja prajeme ešte veľmi veľa úspechov, splnených snov a pozitívnej energie :)

Po tom ako o našom blogu Soňa uverejnila príspevok, sme mali vyše 5000 vzhliadnutí! Za každé jedno pozretie blogu sme veľmi vďační a cítime v sebe úžasní pocit, že môžeme možno niekoho motivovať alebo byť pre niekoho dokonca inšpiráciou! Samozrejme sme vďační aj za každý jeden komentár či už od rodiny, známych alebo od ľudí ktorých vôbec nepoznáme. Všetko pozitívne nás poháňa dopredu a dáva nám silu a energiu! Za toto chceme každej jednej osobe, ktorá si číta náš blog úprimne poďakovať!

26.) DREAMS COME TRUE ( PIHA BEACH )

Tento nadpis asi najlepšie vystihuje nasledovný príspevok. Tieto slová vyriekol Rayhaan keď videl náš pohľad na to čo sme mali pred sebou a nevedeli sme čo povedať.

28.12.2012 piatok ráno sme vstávali veľmi ťažko, pretože predošlý deň bol naozaj náročný. Nebudeme ho dopodrobna opisovať, no spomenieme len, že sme pracovali pre deda a nebolo to zrovna to na čo sme boli zvyknutí. Mali sme pocit, ako by sme boli nejakí mukli čo mu nestoja ani za ... hold aj takto sa dokážu prejaviť veci a ľudia vo chvíli keď to človek nečaká. Takže ideme ďalej, ako sme vstali toho 28 boli sme dohodnutí, že nám ráno okolo 9:30 zavolá Danov kolega Rayhaan z Južnej Afriky ( Kapského mesta ) s ktorým sme boli dohodnutí podniknúť výlet na jednu z najkrajších pláži na severnom ostrove menom Piha beach. Rayhaan zavolal v dohodnutom čase, my sme sa rýchlo pozviechali z postele pobalili si nejaké najpotrebnejšie veci a vyšli von pred ubytovanie. Prišli po nás Rayhaan jeho bratranec Martin s otcom Sidnym ktorý šoféroval veľký ford. Vybrali sme sa smer Piha, ako prvé sme sa zastavili vo veľkom supermarkete na nákup. Ani sme nevedeli čo vlastne chceme, no vedeli sme, že majú so sebou gril, tak nejaké tie steaky a párky na grilovanie to istili, horčica, čipsi, toastovy chlieb a samozrejme dve basy piva, teda 24 ks :) chalani mali podobný nákup. Naučili sme sa tu obsluhovať aj samoobslužnú pokladňu ktorú sme použili prvý krát tu na NZ. Po zaplatení, ako sme vychádzali z obchodu sa nás pýta jeden Novo Zélandčan či sa pripravujeme na Nový rok Rayhaan pohotovo reagoval, že nie ideme len na výlet a dal sa s ním do reči...  No tu znova pekná ukážka toho, aký sú tu ľudia milí a ako radi pokecajú.

Cesta do kempu, kde sme mali zajednanú noc trvala asi 45 minút. Cesta bola naozaj zážitkom, serpentíny, úzke cesty, no proste niečo zaujímavé priemerná rýchlosť okolo 80 km/h. Kemp sme našli bez problémov bol na kopci a od vytúženej pláže vzdialený asi 1,5 hodiny pešo. Za zmienku stojí aj počasie ktoré v tento deň nebolo moc pekné, bolo veľmi vlhko a sychravo nebolo zima, ale dusno. Čakali sme že to bude lepšie no vyjasnenie prišlo až okolo 19:00 no nebudeme predbiehať. Po vyložení vecí z auta sme rozložili dva stany, gril, vybalili jedlo a pivo. Chalani zapli gril ugrilovali sme si 5 klobáskových párkov a okolo 12:00 sme sa vybrali smer pláž. Cesta bola naozaj hmlistá a nebola ani dobra viditeľnosť. Ako si tak kráčame započujeme za nami auto, to auto viezlo prenosné záchody na nejaký festival, Rayhaan ho stopol a ani nevieme ako, už sme sedeli na vlečke auta spolu s hajzlami :D takéto spontánne zážitky sú najlepšie ;).

Mysleli sme, že auto nás zavezie až na pláž no na takom rázcestí sme sa dozvedeli, že ešte treba ísť pešo cez prales asi jednu hodinu. Tak prečo nie :). Prales bol naozaj zážitok, na miestach kde bolo vidieť v pozadí kopce boli vystrihnuté ako z dokumentu, vytŕčajúce palmy, skaly všetko ladené v krásnych odtieňoch zelenej a hnedej farby, ono sa to slovami moc opísať ani nedá veď sami vidíte aj na fotkách. Po krásnej prechádzke kde sme v lese počuli šum mora a rozbíjanie vĺn o útesy sme sa ocitli na pláži. Naskytol sa nám naozaj zaujímavý pohľad nakoľko aj počasie umocňovalo atmosféru. Opar nad kopcami, opar z oceánu, surferi na vlnách, tiež ako vystrihnuté z filmu. Len sme si sadli a otvorili si zaslúžené pivko – na fotke s coronou si môžete všimnúť, ako by boli fľašky položené na blate, ale blato to nie je, je to typický čierny piesok ktorý sa nachádza na celej pláži. Pri pivku sme sa ďalej kochali vlnami, pohľadom na okolie a počúvali šum oceánu. My sme neboli v moc dobrej nálade nakoľko sme boli neuveriteľne unavení, chalani Rayhaan a Martin sa išli okúpať a my sme si vyšli na lion rock, to je ten kopec v strede pláže a pozerali tam dole okolo nás a povedali si že sa okúpeme na druhý deň a vedeli sme, že bude krásne :). Okolo 18:00 sme sa rozhodli ísť späť do kempu pretože 1,5 hodiny nie je len tak hore kopcom cez prales. Lesom sme prešli nakoniec asi za 45 minút, no ešte sme mali pred sebou asi 30 minút po už normálnej ceste. Šlapali sme asi 15, už bolo krásne slnečno a teplo. Hovoríme si bodlo by nejaké auto. Druhé auto ktoré išlo okolo sme nemuseli ani stopovať, ujo vlasatý bradatý so štýlovími okuliarmi, „chalani sadajte vezmem vás“. Veď čo, šak pomáhať si treba, nevadilo ani to, že v zadu mal na detskej sedačke asi 5 ročnú asi vnučku ktorá na nás kukala veľkými očiskami, štyria chalani hovadá nasáčkovaní v aute na kolenách :D... Čiže odvoz aj dole aj hore, paráda. Boli sme už strašne hladní a ledva sme sa tešili kedy sa zapne gril a upečieme si steaky. Poriadne sme sa najedli a zapili pivom. Rayhaan „poďme si zahrať karty, alebo domino“. Že OK tak sme sa naučili hrať aj hru 11 niečo na štýl žolíka a potom sme si zahrali aj domino samozrejme  pri pivku a stolovej lampičke. Pokecali sme o všelijakých veciach a okolo 22:00 už si hovoríme akí sme unavení, treba ísť spať. My sme však nemali nič na prikrytie, chalani hneď, že oni nám dajú, že majú navyše. Krásne sme sa vyspali až do nasledovného dňa.

29.12.2012 sobota, prebrali sme sa do krásne teplého slnečného dňa. Plán bol nasledovný, naraňajkovať sa 6ks klobáskopárkov, pobaliť veci, nechať všetko na mieste a ísť na pláž s tým, že strýko Sidney pre nás príde autom na pláž a potom pôjdeme do kempu pre veci. Ešte pred odchodom z kempu sme sa vybrali na jednu vyhliadku z ktorej bol nádherný výhľad na pobrežie. Pokochali sme sa nádherným výhľadom a vybrali sa smer pláž, ako predošlý deň. Cesta ubehla celkom rýchlo slnko nám svietilo bol nádherný letný deň. Už sme sa nevedeli dočkať kedy vylezieme z pralesa, ocitneme sa na pláži a hodíme sa do vody. Pred tým sa  nám však na ceste stala nepríjemná vec, ako si vykračujeme po kraji tak nás skoro sundal taký biely van išiel strašne po kraji a mali sme čo robiť aby nám neprešiel po nohách a pritom bola cesta široká...no v ten moment ako sme prišli rozložili sa na pláži sme sa išli okúpať. Ani sme neriešili že voda mala okolo 17°C, po nejakých 5 minútach už človek ani nevedel, že je voda trochu studená. Boli asi dvoj metrové vlny kde sa ľudia z obľubou hádzali a surferi si to užívali zase po svojom. Na pláži bola hliadka a vlajky v rozmedzí  ktorých bolo možné sa kúpať. Po okúpaní sme sa vyvalili na piesok, natreli sa opaľovacím krémom faktor 50 pretože, tuším sme to ani nespomenuli, ale tu na NZ je obrovská ozónová diera a slnko má neuveriteľnú silu. A aj tak sme ostali spálení, ako také kurence na grile... ďalej sme si otvorili pivko a relaxovali. Po nejakom čase sme sa vybrali do takej zátoky kúsok od pláže, kde to bolo tiež nádherné, nebolo tam veľa ľudí a voda tam bola kludnejšia s krásnym výhľadom na hlavnú pláž. Po tomto výletíku sme sa vrátili späť, s tým že sme sa znova okúpali a potom už len relaxovali na pláži a čakali na odvoz o nejakej 17:00.  Jazdou smerom do kempu sme sa zastavili na ešte jednej vyhliadke kde bol znova nádherný výhľad a urobili si ešte jednu spoločnú fotku. V kempe sme naložili veci ktoré boli po celom dni stále na svojom mieste, možno aj preto že v celom kempe sme boli iba my štyria a nikto iný. Cesta domov nám pripadala ako návrat z nejakej dovolenky z ktorej sa nám ale strašne moc nechcelo ísť :). No a to je záver nášho ďalšieho výletu a splneného sna...

Tu prinášame druhú časť fotiek....

Dano - Adam - Reyhaan - Martin

Dano - Martin - Adam - Rayhaan

LA DOLCE VITA