29.) REŠTAURÁCIE 2.časť

Už spomínaná druhá časť venovaná naším momentálnym zamestnaniam. Pokúsime sa priblížiť prostredie kde pracujeme, ľudí, skúsenosti a nejaké tie situácie čo sa nám podarilo zažiť od nástupu až po prítomnosť. Niektoré veci budú možno podobné, veď nakoniec obaja pracujeme v rovnakom odvetví, len s inou pracovnou pozíciou a teda máme zmapovanú každú sféru práce v reštauračnom zariadení. Príspevok znova rozdelené medzi nás oboch...

Adam:

Jak som už spomenul skôr, mňa vzali do reštaurácie menom Tribeca, riaditeľ Mark a šéfkuchár, mimochodom vraj jeden z najvychytenejších na NZ menom Hayden Mcmillan. Pracujem ako „umývač riadov“ s tým, že sem tam ošúpem zemiaky, špargle, alebo vyberám mäso z uvarených mušlí našúpem desiatky kílhrachu a kopec inej pomocnej roboty – k príprave jedál som sa nedostal až na nejaké drobné zdobenie počas jednej svadby. V kuchyni je nás cca 6 od chefov po kitchen hand staff teda nejaký dvaja ľudia čo pomáhajú a väčšinou robia tie menej náročné jedlá a dezerty. A samozrejme ja ako umývač ktorý naloží umývačku a potom umytý riad pozakladá kam patrí, pozametá a vyumýva podlahu, utrie prach atď. Musím sledovať aj veci ktoré používajú kuchári, aby mali vždy to čo potrebujú, hlavne panvice :D. K jedlu sa moc nedostanem, teraz myslím k takému ktoré by som dal do úst ( okrem staff meal – jedlo pre personál – miska so špagetami, rizotom, alebo šalátom s kúskami mäsa – porcia jak pre vrabca ), u nás si to naozaj dosť strážia. Používajú sa vyberané drahé a čerstvé potraviny. Od mäsa, rýb, morských plodov cez ovocie a zeleninu. Avšak pri nástupe som ohŕňal nosom, ako môže čašník dať do úst nedojedené jedlo ktoré priniesol od zákazníka. No postupom času sa karta obrátila a človek sa naučí všeli čo :). Veď nakoniec ak vidíte šéfkuchára ako vyberie sem tam niečo z koša a vloží si to do úst...

Stala sa mi aj jedna taká úsmevná príhoda: mal som zobrať vrece s handrami a dať ich oprať, ja že OK, šak minule mi to jeden ten kolega ukazoval, naložil som mašinu handrami pridal prášok, zapol a hotovo, odišiel som späť do kuchyne. Po chvíli ma poslali znova do pivnice kde sa nachádza aj práčka, tak ako už z nej znova vychádzam zakričí na mňa riaditeľ, ktorý bol v ten moment taktiež v pivnici. Začal sa ma pýtať či som na Zélande prvý krát?, neodpovedal som pretože som si preberal v hlave na čo sa ma to pýta, došli sme k práčke a pýta sa ma ešte raz, „ si tu nový ?“, že „prečo ?“. „Toto nie je práčka, toto je sušička!!!“  ja že „ou š... veľmi sa ospravedlňujem.“, „Práčka je tamtá mašina.“, ukázal prstom asi o meter vzdialenú bielu vec. „Kto ti to ukazoval ?“ ja že Cody, aha mmm a celú cestu si niečo brblal typu fuck, holli shit, ako môže dať niekto oprať do sušičky :D... nebol na mňa nahnevaný, povedal „OK si dobrý kitchen hand máme ťa radi“. Došli sme teda do kuchyne, kde si odchytil chalana Codyho, ktorého tak povediac zjazdil :D. Samozrejme s úsmevom. Od vtedy si zo mňa robili srandu „Adam choď dať oprať, ale nie do sušičky.“ Veď to poznáte ten humor ha, ha, ha :D. Ešte jedna taká príhoda, kedy sa lúčili s Codym áno tento chalan odišiel niekam inam, nie samozrejme kvôli mne :). Chalana vzali a dali mu hobla do takého obrovského kontajnera s odpadkami, nakoniec sa vykĺzol, chalani však mali v zálohe plnú bandasku použitého oleja, šup to naňho, ako sa vrátil do kuchyne taký špinavý, Haiden šéf kuchár ešte naňho hodil múku :D. Chudák komplet bieli s očami červenými ako krvavničky, troška som schytal aj ja, ale pohoda a potom slovami od Haydana „vidíš Adam nikdy neodísť lebo ...

Toľko o nejakých tých situáciaciach. Do Vianoc sa pracovalo veľmi tvrdo, každý deň tak 12 hodín 6 dní v týždni čo bolo dosť náročné. V posledné dni sme mali aj rezervácie cez 80 ľudí na obed a okolo 100 na večeru, vzhľadom na veľkosť reštaurácie to bol hardcore. Dalo sa to nejako zvládať, nakoľko naozaj človek nepociťuje stres a nič ho psychicky neničí a s fyzickej námahy sa vyspí. Končieval som okolo polnoci, až jednej hodiny rannej a ešte k tomu pokaždé kráčal domov cca 50 minút, keďže nejazdila už MHD a ráno o 10:00 znova zarezával v práci. Toto je sumár toho čo sa dialo pred Vianocami. Pracovalo sa do 22.12.2012 no a potom nastala trojtýždňová prestávka.

Po tejto dovolenke som nastúpil 11.01.2013. Tu som ostal trocha v pomykove, pretože tam boli dvaja ľudia ktorých som nepoznal. Pýtam sa pomocných kuchárov, „kde je Sam, Gordon a Jason ?“ Povedali mi že si nie sú istí. Opýtal som sa teda Haydena čo sa deje. On len mávol rukou so slovami aaa shit. Gordon ostal na Coromandeli to je jedna oblasť kam sa chystáme aj my, no dôvod prečo tam ostal neviem, Jason á ten smrdel a vraj napísal mail bla bla že nechce ďalej pracovať, Sam ten ostal v Gisborn vraj je jeho frajerka tehotná, „prosím?, veď mal iba 21 rokov“ „Yes nah fuck hi is stupit idiot“ odpovedal Hayden :D... No a takto nejako sa odmlčali traja hlavní kuchári behom dovolenky. To znamenalo, že od kedy som nastúpil tak sa vymenila komplet celá kuchyňa okrem mňa a Haydena. V momentálnej zostave Suci, Eliot, Thomas, Kayn. Čo na tom zamrzelo je ten fakt, keď sa spoznáte s ľuďmi a zrazu panuje úplne iná atmosféra. Takže od polky januára znova zarezávam a pokračujem v tom tak ako pred Vianocami s tým rozdielom, že už nie je toľko ľudí a pracujem denne tak 5-6 hodín. Toľko s mojej strany o tom ako sa pracuje v kuchyni, ak by som mal opísať všetko tak by to bolo aj na 30 stranový sloh. Ono podstatné veci sú spomenuté. Sem tam je nejaká ta svadba alebo oslava, kedy je to v kuchyni dosť chaos, inokedy je taký kľud, že nie je do čoho pichnúť :).

Dano:

Ako už asi viete ja pracujem v talianskej reštaurácii Sal Rose. Udialo sa tu veľa vecí, zmien...

Hlavný big boss je David, manažér bol Reynold(Kapské mesto), barman bol Kevin(Čína).  Čašníkov tam bolo viac: Kini(Kiwák), Rayhaan(Kapské mesto), Min(Thajsko + Francúzko), Rachel, Trevor, Luke, Nicol(všetci kiwáci) + ešte asi 2 runnery.

V kuchyni máme dokopy 4 kuchárov a 3 ľudí, ktorí robia kitchenhand (to čo Adam) – samozrejme sa striedajú podľa smien. Všetci sú veľmi kamarátsky aj keď si neodpustia nejaké poznámky, no všetko v rámci srandy.

Pracoval som ako runner – výpomoc pre čašníkov – nosenie jedla, zbieranie špinavých tanierov, čistenie stolov, skladanie pizza krabíc, čistenie príborov atď. Bol som taká prostitútka pre všetko, no práca ma bavila. Dostal som sa do kontaktu s ľuďmi a precvičoval troška angličtinu. Netrvalo dlho a všetko podstatné som sa naučil. Za mesiac som už bol hlavný runner čiže som pracoval ako jediný runner skoro každý deň, čo mi samozrejme vyhovovalo. Pred Vianocami sme mali veľmi veľa rezervácií, osláv, takže sme boli naozaj vyťažení. Ako runnera si ma čašníci chválili, stále mi ďakovali a veľa krát som počul od nich, že som najpracovitejší runner, aký tam kedy bol. Snažil som sa vždy všetko robiť na 200 % a pomáhať všade, kde sa dalo. Sem tam som počul od nejakých kolegov blbú poznámku, smiech za chrbtom, robenie si srandy za anglinu a za to že nerozumiem, no bolo to od ľudí ktorých som mal na háku už od začiatku. Čo sa týka jedla tak to je každý deň kráľovské – pizza, cestoviny, seafood, burgery... Taktiež aj pitný režim sme mali zaistený – mohli sme piť hocičo nealkoholické.

Po Vianociach sa toho zmenilo veľmi veľa. Reynold ohlásil, že má inú prácu. Dosť ma to zamrzelo, lebo on bol ten, kto ma tam prijal, vďaka komu som mal veľa práce a smien. Vždy sa so mnou bavil s rešpektom, nezáležalo mu na angline a v hocijakej situácii mi bol ochotný pomôcť. Po odchode prišiel nový manažér – talian Vin. Neviem kde ho našli, ale asi teda dlho nehľadali. Keď prišiel a bol tam ešte Reynold tak bol ako pena, len pozeral, počúval a prikyvoval...Týždeň po odchode Reynolda sa začal prejavovať – plno ľudí nemá zrazu smeny, 2 čašníci pre 30 stolov(keď pracoval Reynold tak boli 4 + runner) – to že teraz nič nestíhajú, ľudia dlho čakajú a všetci sú po 5 hodinovej smene úplne zničení asi opisovať moc nemusím, zrušené pitie pre personál, keď chceme jesť musíme prísť 30min. pred začiatkom smeny, poučovanie, dirigovanie, stupídna buzerácia – keby to bolo tak, že to pomôže zrýchliť a zefektívniť prácu tak to je v poriadku. No toto je buzerácia, ktorá nie je k ničomu len k dokazovaniu si ega. Dokonca aj keď hovorí ako sa má niečo robiť, tak sám to tak nerobí. Všetci sú nahnevaní, všetci chcú odísť, nikto sa neusmieva a nálada je tam naozaj veľmi napätá. Kevin(barman) už stihol odísť a nástupcom mám byť ja. Samozrejme moj tréning za barom vyzeral tak, že som behal do kuchyne pre jedlo a medzi tým som sa zastavil na 30 sekúnd za barom a zasa to isté. Nuž ich problém. Kini a Rayhaan sú naozaj super, lebo mi pomáhajú ako sa len dá, ukazujú mi všetko a keď nestíham tak mi hneď pomôžu a to si veľmi cením. Ja sa snažím robiť veci čo najlepšie a v tom budem aj pokračovať –  to, či to bude stačiť neviem, no budem robiť maximum. Nie kvôli manažérovi alebo reštaurácii, ale kvôli sebe, aby som získal čo najviac skúseností a aby som sa čo najviac naučil.

Tiež sa mi stalo veľa zábavných situácií:

- 2. Deň som niesol pizzu z kuchyne a čakal som Min, lebo ona tiež niesla jedlo na rovnaký stôl. Otočil som sa pozrieť či už ide a celá pizza sa mi zosypala na zem :) Min okamžite zaliezla do kuchyne s jedlami naspäť, ja som zostal stáť pred ľuďmi s prázdnym tanierom v ruke, s tupým výrazom v tvári a s pizzou pod nohami :)

- na začiatku som nechápal ako si niekto môže dať napr. hranolky po ľuďoch keď nedojedia – robím to aj ja a nie  sú to len hranolky ale čokoľvek, čoho sa ľudia nedotknú :) ani by ste neverili, čoho všetkého je človek schopný, keď je hladný :D

- ďalšia vec, ktorá ma pobavila sa neudiala mne ale Trevorovi – 10 ľudí oslavovalo 30te narodky kamaráta. Reynold nám hovoril, že sú to bohatí ľudia a vždy nechajú veľké tringelty...Trevor vylial celé pivo oslávencovi na chrbát a tringelty neboli žiadne :D

- pred Vianocami sme mali 2 veľké oslavy(jedna na poschodí) a ešte bola úplne plná reštika. Bolo už cca 10pm a ja som leštil príbory za barom. Prišla za mnou teta a poprosila ma, či jej zabalím rozjedený dezert – samozrejme nie je problém. Dezert som hneď išiel zabaliť, no trvalo mi to asi 5 min. lebo v kuchyni odo mňa niečo chceli. So zabaleným dezertom som vyšiel z kuchyne a zbadal som, že teta už nie je pri bare. V tom som si všimol 3 tety pri dverách. Išiel som k nim a jednej som dal zabalený dezert. Zostala na mňa pozerať a spýtala sa čo to je. Povedal som že jej dezert a ona si to zobrala a poďakovala. Asi po hodine, keď odchádzali ľudia z veľkej oslavy na poschodí za mnou prišiel Kini a spýtal sa ma, kde je dezert pre tetu. Povedal som, že som jej ho dal keď odchádzala. Kini utiekol do kuchyne. Po chvíli som išiel za ním a uvidel som ako robí polovičnú porciu toho dezertu a ako ho „rozbrbláva“. Zabalil ho a odišiel. Všetci sa strašne smiali a mne docvaklo, že rozjedený dezert som dal nesprávnej tete – ale podobali sa :)

- keď budem barman tak musím vedieť spraviť kávu. Samotná káva nie je problém, no zohriať mlieko pomocou pary a pekne to naliať do šálky, aby to vytvorilo nejaký pekný obraz na vrchu kávy si vyžaduje prax. Rayhaan a Kini mi povedali, že ma to naučia. Môj prvý tréning – minutých 5 litrov mlieka, cca 30 káv vyliatych do umývadla a my traja + všetko naokolo zaprskané od mlieka :) ale snaha bola...