42.) CESTA NA JUH

Ďalšie ráno bolo náročné, lebo o 9:00 sme museli byť vysťahovaní. Samozrejme sme to pretiahli o hodinku :) Najedli sme sa a porozprávali sme sa s Romanom. O 12tej na obed sme opustili hostel aj s batožinami(nezmestili sa nám do úložného priestoru v hostely). Zasa sme boli bezdomovci čo majú len batožinu. Autobus išiel o 19:50, takže sme mali 8 hodín čas. Batožinu sme si odložili do hostelu ACB(je v centre a bývali sme v ňom prvé 2 noci, keď sme prišli na NZ). Uložili nám ju bez poplatku(asi sa pomýlili :D ). Odtiaľ sme išli do agentúry, kde sme si nabili telefóny atď. Agentúru zatvorili o 17:00. Išli sme si dať niečo na večeru, boli sme pozrieť odkiaľ chodí bus, kúpili sme si pizzu na cestu. Okolo 19:00 sme si vyzdvihli batožinu a vybrali sa smer autobusová zastávka. Dvojposchodový autobus tam už bol. Na informáciách sme si zobrali a vyplnili označenie s adresou, cieľovou destináciou atď. Vodičovi sme najskôr ukázali papiere s rezerváciou – všetko v poriadku. Adam si išiel sadnúť, lebo sme nemali miestenku. Dano počkal, kým vodič naloží batožiny. Pán vodič bol naozaj veľmi veľký kretén. Tak negatívneho a rozladeného človeka sme tu asi ešte nestretli. Bol nervózny a to ako hádzal do autobusu batožinu sa nedá slovami ani opísať. Na našej batožine sa mu nepáčilo označenie(namiesto Wellingtonu tam bolo napísané Nelson). Dano mu to vysvetlil, takže nakoniec tam tú batožinu drbol...Dano sa po tomto bál, že to s nervami už nevydrží, tak tam poslal Adama. Na druhej batožine sme mali napísané taktiež „Nelson“ a chceli sme si byť istý, že pán vodič nevyhodí aj tú. Nakoniec našťastie kufor zatvoril a nevyhadzoval už nič :D Sadli sme si na horné poschodie a naša cesta sa začala . . .  

Auckland - Wellington

Autobus sa naplnil a bolo obsadené skoro každé miesto. 19:50 nervák zaradil jednotku a ... Bye Bye Auckland po druhé :) Pán vodič tomu naozaj „šlapal na krk“...Počúvali sme muziku, rozprávali sme sa a cesta pomaličky ubiehala. Mali sme pár zastávok, kde sme „zbierali“ ešte ľudí. Za Danom sedel chlapík, ktorý asi nemá jazdu autobusom moc v láske – začalo ho napínať a nakoniec sa vygrcal do vlastnej bundy. Po pár hodinách sme prišli do mesta Rotorua s krásnym starým zachovaným námestím a kostolom. Tam niektorí ľudia vystúpili a iní zasa nastúpili. Chlapík tam vyhodil svoju poškvrnenú bundu :D Nastúpil veľký maorec – mal roztrhaný, špinavý dlhý kabát – nebol moc sympatický a vyzeral ako bezdomovec. Prvú veľkú zastávku(30min.) sme mali pri jazere Taupo na pumpe po 5 hodinách cesty. Pred záchodmi bola dosť rada. Pred nami bol ten veľký nesympatický kiwák. Keď prišiel na radu tak Danovi povedal, aby išiel, že on počká. Dano neváhal. Potom pustil pred seba aj Adama a on išiel až po nás. Keď sme nasadli naspäť do autobusu tak na jeho miesto si sadla nejaká žena. Chcela ho pustiť si sadnúť no on povedal, že postojí. Jazero Taupo je veľmi vyhľadávané turistami počas celého roku. My sme ho videli, ale bohužial len po tme. Snažili sme sa zaspať, no nešlo to, len sme driemali. Do Wellingtonu sme dorazili presne načas o 6:50. Inak ten maorec stál celú cestu a vôbec nevyzeral tak, že by mu to vadilo :) Autobus nás vysadil na vlakovej stanici. Odtiaľ to sú k trajektu približne 3km. Museli sme tam byť 7:30 takže sme nechceli nič nechať na náhodu a hneď sme si zobrali taxík. Taxikár nás ožobračil o pár doláčov, no boli sme radi, že sme to stihli. Po príchode do hlavnej haly nás čakal veľký šok. Všetky trajekty zrušené(asi kvôli počasiu) a ten náš meškal 3 hodiny.

Túto časť odporúčame čítať len náročnejším čitateľom :D

Meškanie 3 hodiny nám s prepáčením dosralo celú cestu kvôli nasledovným dôvodom. Mali sme 3 lístky – prvý na cestu z Aucklandu do Wellingtonu, druhý na trajekt z Wellingtonu do mestečka Picton a tretí z Pictonu do Nelsonu. Tieto lístky boli nevratné a čas na prestup bol maximálne 40 minút. Trajekt meškal 3 hodiny a my sme v žiadnom prípade nestíhali spoj do Nelsonu. Hneď sme skúsili na nete nájsť iný autobus...výsledok = z Pictonu do Nelsonu jazdil autobus len raz za deň – to bol ten, na ktorý sme mali lístok. Po chvíľke rozmýšľania sme sa rozhodli, že zavoláme do autobusovej spoločnosti a skúsime sa spýtať, či sa to nedá nejako riešiť. Prvý išiel volať Adam, no nerozumel moc záznamníku, tak išiel volať Dano. Ten nechal záznamník vyrozprávať sa a zrazu ho prepojili na ústredňu. Teta povedala po 7 minútach rozhovoru, že jediné čo môže spraviť, je prebookovať lístok na ďalší deň (na nedeľu). To bola pre nás super správa, lebo napriek nevratnému lístku nám to zmenili a nemuseli sme „preplatiť“ ďalšiu cestu. Boli sme totálne unavení z celej tej 11 hodinovej cesty, keďže sme skoro vôbec nespali a taktiež sme boli premrznutí lebo vo Wellingtone bolo 8 stupňov a počasie, v ktorom by ste ani psa nevyhnali von. 5 minút po rozhovore prišiel Danovi  potvrdzujúci mail z autobusovej spoločnosti so zmeneným dátumom na nedeľu. Po chvíľkovej eufórii sme si uvedomili, že v Nelsone máme ubytko rezervované už od soboty. Dano zbadal reklamný leták hostelov YHA. V ňom sme sa dočítali, že aj v Pictone majú hostel. Rozhodli sme, že to skúsime vyšpekulovať ešte lepšie než s busom. Adam zavolal do hostelu v Nelsone a oznámil aká je situácia a že prídeme až na ďalší deň. Samozrejme sa spýtal tety, či by sme tú noc zo soboty na nedeľu nemohli zostať v YHAčku v Pictone, keďže ju máme zaplatenú. Teta povedala, že to nie je problém a v tom nám padla sánka! Či už autobusová spoločnosť alebo hostel nám nemuseli vôbec vyhovieť, no riešili to tak ako sme chceli my...klobúk dolu...Boli sme spokojní, lebo nám to všetko klaplo podľa špekulantského plánu :)

Wellington - Picton

naloďovanie

naša kocapka :D

pohľad na Wellington

 Trajekt prišiel s meškaním 3 hodiny. Bolo to 10 poschodové monštrum menom Kaitaki. Po vstupe na loď sme boli dosť prekvapení. Vyzeralo to vo vnútri naozaj pekne, miestami až luxusne :) Na trajekte sa nachádzali 3 obrovské reštaurácie, hracie automaty(nie hazardné ale športové pre decká), herňa pre deti, obrovská terasa s výhľadom na najvyššom poschodí atď. Všade na lodi bolo množstvo miest na sedenie, dokonca aj zopár sedačiek, ktoré ľudia využili na ležanie. Akonáhle sa loď pohla tak sme si išli dať kávu – bola to naša záchrana po 11 hodinovej ceste a ešte po takom ráne :) 

kávička na palube

recepcia

Keď sme boli vo Wellingtonskom zálive, tak bolo všetko v poriadku a nebolo ani moc cítiť húpanie. Všetko sa zmenilo po tom ako sme vyplávali na otvorené more. Pršanie, hmla a obrovské vlny...vtedy skončila zábava a začal sa boj s našimi žalúdkami. Bolo to ako na kolotoči, z ktorého sa však nedalo po 5minutách vystúpiť. Kávu sme dopili a išli sme sa prejsť po lodi. Začalo nás to „hádzať“ zo strany na stranu(chodenie bez držania sa stien, alebo niečoho bolo fakt náročné), keď loď vychádzala na vlnu tak nás to tlačilo do podrepu. Bola to naozaj sila. Išli sme sa prejsť na začiatok lode. Všetky sedadlá tam boli obsadené, no boli tam veľké okná, tak sme sa aspoň pozreli na „špic“. Naozaj to stálo za to! Keď sme vrazili do vlny tak voda striekala niekoľko metrov do vzduchu.

Zrazu prišla teta, ktorá patrila k personálu lode a upozornila, že ľudia so slabším žalúdkom by mali ísť do zadnej časti trajektu – tam je to menej cítiť, ako vpredu. Nachvíľu sme si sadli, no dlho sme to nevydržali. Všade kam sme sa pozreli sme videli ľudí, ktorí dýchali do sáčkov, alebo do nich tyčkovali, všade bolo počuť napínanie, plač detí, dokonca aj rozbíjanie skla – zo stolov začali padať taniere a poháre. Každý jeden náraz do vlny bol naozaj cítiť a počuť – všetko sa triaslo. Zrazu bolo hlásenie pre ľudí, ktorí cestujú z Pictonu do Nelsonu – teda aj pre nás. Išli sme na recepciu a tam sme zistili, že trajektová spoločnosť zriadila náhradnú dopravu. Super správa až na to, že sme to mali prebookované na ďalší deň :D Povedali sme si, že to riskneme, tak sme sa tam napísali a napísali sme aj číslo lístkov – samozrejme, že sme sa nezmienili o tom, že to máme zmenené. Húpanie stále pokračovalo a už sme aj my začali mať problém so žalúdkami. Počúvať z každej strany napínanie a strety s ľuďmi, ktorý vyzerali tak, že vás ogrcajú – no nič moc. Sadli sme si do jednej z reštaurácií a pozerali sme v TV NHL. Hral Chárov Boston tak sme sa troška odreagovali. Personál lode, ktorý robil predtým kávu, chodil v doktorských rukaviciach a odnášal náklady v sáčkoch, rozdával prázdne, nosil vodu, kocky ľadu v pohároch, kocky ľadu vo vrecúškach atď...My sme si zobrali poháre s ľadom – nikdy sme nevedeli, že cumlať kocku ľadu pomáha proti vracaniu :) zožrali sme ich obidvaja asi 15 :D naše žalúdky vydržali!!! 

bar s TV

lad, lad, lad.... :D

Húpanie sa po 3 hodinách zmiernilo. Dano zostal pozerať hokej a Adam sa išiel prejsť po lodi. Po chvíli dobehol so slovami: „toto musíš vidieť!“ Otvorili 10te poschodie – terasa s výhľadom. Keď sme vyšli hore tak sme zostali v nemom úžase! Nachádzali sme sa už v zátoke Južného ostrova. Krásna modrá obloha bez mrakov, super viditeľnosť, zelené kopce, lesy, voda bola pokojná ako jazero, všade naokolo vtáky...ten pohľad naozaj stál za to! Zelenšiu farbu sme v živote nikdy asi nevideli a taktiež sme nikdy nevideli tak panenskú prírodu. Už chýbali len veľryby :( možno nabudúce :) Všetko sme poctivo pofotili a išli sme dole – blížili sme sa k cieľu.

záliv južného ostrova - koniec kolotoča

Cesta trvala 4 hodiny – o 1,5hodiny viac ako mala. Po vystúpení sme si vyzdvihli batožiny, ktoré boli v celkom dobrom stave samozrejme medzi poslednými a to sme z lode išli prvý. Adam si prvý krát užil čakanie na botužinu, ktorá príde na páse, ako na letisku :) Pred budovou čakal menší autobus. Vodič nás mal našťastie napísaných na papieri, takže si to moc na trajekte asi poctivo neoverovali :D Keď sme už sedeli, tak nás čakala ešte jedna povinnosť - zavolať do hostelu v Nelsone s tým, že prídeme za 2 hodiny a nebudeme spať v hostely v Pictone. Adam zavolal, teta sa zasmiala a všetko bolo vybavené :) cesta trvala 2 hodiny a aj napriek všetkému vybavovaniu a všetkým polenám pod nohami sme mali energie na rozdávanie. Všade naokolo sme videli krásne zelené kopce, nekonečné vinice, ovce, kravy, farmy no proste Južný ostrov jak lusk :D

Picton - Nelson

cestou do Nelsnu