NEW ZEALAND: 39.) COROMANDEL

Prvé dni nás vozievala do práce Markova žena Pauline. V tretí deň od nástupu sme dostali od Marka sľúbené bicykle. Áno, každé ráno hop na bike a pome do práce 9km cca 40 minút hore, dole, hore dole kopcami a zase večer po práci pri západe slnka... Druhou alternatívou bolo cestovanie "stopom" hovorili nám, že nieje problém si niekoho stopnúť. Samozrejme sme to museli jedno ráno skúsiť. Prvých 9 áut nás ignorovalo. Nakoniec zastavilo jedno SUV, kde sedel starší párik, on z NZ a ona bola pôvodne z Anglicka. Toto bola naša prvá skúsenosť so stopovaním a bola naozaj milá. Obaja boli veľmi zhovorčivý a celú cestu sme rozprávali ... No a v ten istý deň sme si museli stopnúť niečo aj smerom domov. To sa nám podarilo asi po troch km šlapania. Tento krát starší pán ktorý išiel na opačný smer ale bol úplne ochotný a vzal nás do našej dedinky ...

cestou do práce, východ slnka

cestou do práce v rannom opare

cestou do práce v spoločnosti...

cestou z práce pri stopovaní

Pauline bola niečo ako nekorunovaná šéfka, ďalšou nadriadenou nám bola mladá baba z Kanady ( Montreal ) Lizz oficiálne bola manažérkou starajúca sa o personál no starala sa o všetko, robievala kávy, bola aj čašníčkou, ovládala kuchyňu a dávala pokyny na výrobu studených jedál pre bar. V prvé dni tam bol jeden párik chalan a baba a ešte jedna kuchárka. Títo ľudia odišli v prvom týždni od nášho nástupu tesne pred Veľkou nocou. V tomto čase keď sa mal Adam zaškoľovať v kuchyni ho Mark odvolal od štvrtka 21.03. na LEAD FOOT FESTIVAL – racingovy festival s veteránmi, off roadmi, a americkými silnými autami. Adam takto strávil víkend v CocaCola karavane a predával nápoje danej značky. Karavan patril Markovy ako aj ďalšie dva nápojové a dva zmrzlinové. V jeden tento deň si prišil kúpiť nápoj aj hosť festivalu, front man skupiny ZZ TOP – Billy Gibbons. Po skončení festivalu nám začali perné chvíle. A začlo to v nedeľu večer keď Mark doviezol Adama po festivale do práce, kde bol pripravený stôl pre rodinu ktorá festival usporiadala. Tak a to bol večer pravdy kedy sme obaja dali zo seba maximum, každý z nás s tým čo sme odkukali za pár dní práce. Varilo sa o 106, my dvaja, Pauline a Mark plus pomohol aj Markov kamarát Rudy z LA, ten bol na návšteve, je to inak náčelník u hasičov a típek... tak na okraj keď už spomíname koho sme spoznali, tak hneď prvý deň aj ženu menom Mischelle Arcus z NewYorku majiteľka dizajnérskeho obchodu pre interiér „STELLA“

Billy Gibbons

Od pondelka 25.03.. Ako sme už opísal na začiatku, oficiálne zaradenie Adam ( kuchyňa ), Dano ( front ) no ale ani to tam moc nefungovalo a ak nemal kto odniest pripravené jedlá z kuchyne musel to spraviť Adam a ak bolo treba s niečim pomôcť v kuchyni tak na to bol zase Dano. Vzájomná výpomoc a každý robil všetko, nehovoriac o umývaní riadov tie ostali vždy tomu, kto mal zrovna aspoň 5 minút čas. Tento týždeň pred Šibačkou sa pracovalo celkom v kľude. Síce cca 10 hodín denne, ale dalo sa to zvládať.

Šibačka – žiaden špeciálny zvyk sme nezaznamenali. Možno aj práve preto, že to čo sa dialo bol chaos. Mark priviedol na pomoc do kuchyne kuchára Tutu z Tribeci aby Adamovi pomohol. Ďalej pomáhal mladý chalan Aaron, Mark umýval riad, Lizz, Pauline, Dano obsluhovali front teda kávy, roznášanie jedla, predávanie zmrzliny robenie milkšejkov jedno cez druhé. V štyroch dňoch sa predalo všetko čo bolo možné, neboli hranolky, nebola ryba, neboli suroviny na výrobu potrebných vecí, nebol kečup, neboli žemle na burgre. Nikto nepočíital, že to bude až tak vyťažené...

Po Šibačke to už plinulo viac menej normálne, stále bolo dosť ľudí. Ako nám bolo povedané toto obdobie sa na Zélande považuje za vyvrcholenie leta a teda sezóna sa blíži k záveru. No našťastie celkom prialo počasie aj po sviatkoch čo tiež dosť zavážilo na vyťaženosti a teda práci pre nás. Keď sme mávali deň volna tak to nikdy nebolo spoločne vždy mohol mať voľno iba jeden z nás a tak sme si vždy vymysleli nejakú prechádzku po okolí, alebo relax. Voda v oceáne bola stále teplá a dalo sa sem tam aj okúpať. V prvom týždni po sviatkoch, potom ako sme Markovi povedali, že je nebezpečné jazdiť večer v tme na bicykloch povedal, že má pre nás auto. 1000 dolárov na predaj. My sme si povedali, že to určite nie že sa nám to neoplatí. Vybavili sme si to tak, že nám to auto priviezol a požičal. Platili sme si iba benzín. A to bohate stačilo – Mitsubishi Diamante, 3,5si, V6, automat, 2002, 350 000km. Večieho žrúta sme dostať nemohli. Toto sa nám snažil predať :D... elektronika v prdeli, zamykanie na 5x, konečná. Ale na vozenie do práce z práce a na nákup bohate stačilo.

Naše vozítko

V tomto istom týždni sa stala aj jedna blbá vec no v konečnom dôsledku bola pozitívna. Raz tak večer po práci keď sme si chceli variť večeru si Adam zmyslel že obúcha ľad z mrazáku v chladničke pretože bol strašne hrubý. Ono ani nejako nezavadzal. Ten ľad začal obuchávať s nožom, ostrím nožom, ako tak ďobal do toho ľadu tak zrazu len csss a niečo vystreklo. Mazľavá kvapalina so zvláštnym zápachom. No a to nebolo dobré. Najskôr dierku ucpal ľadom dúfajúc, že to bude ok. Samozrejme nebolo a do rána bola chladnička rozmrazená a po obrovskom ľade ani stopy. Chladnička vydávala zvláštne zvuky, a stále po troške unikala kvapalina. To vôbec nebolo dobré. Tak sme ju odpojili, na šťastie sme našli sekundové lepidlo a dierku zalepili, keby náhodou. Plán bol taký, že povieme Markovi, že chladnička prestala ísť. No tak sme to tak aj spravili. Nikto nič nezisťoval, jedlo sme uskladnili na jednu noc v práci. Doma v garáži mali vraj náhradnú, ale Mark si povedal, že nás radšej presťahuje do iného domu ...

tu je ešte pár fotiek z tohto šibačkového obdobia ...