42.) CESTA NA JUH

Ďalšie ráno bolo náročné, lebo o 9:00 sme museli byť vysťahovaní. Samozrejme sme to pretiahli o hodinku :) Najedli sme sa a porozprávali sme sa s Romanom. O 12tej na obed sme opustili hostel aj s batožinami(nezmestili sa nám do úložného priestoru v hostely). Zasa sme boli bezdomovci čo majú len batožinu. Autobus išiel o 19:50, takže sme mali 8 hodín čas. Batožinu sme si odložili do hostelu ACB(je v centre a bývali sme v ňom prvé 2 noci, keď sme prišli na NZ). Uložili nám ju bez poplatku(asi sa pomýlili :D ). Odtiaľ sme išli do agentúry, kde sme si nabili telefóny atď. Agentúru zatvorili o 17:00. Išli sme si dať niečo na večeru, boli sme pozrieť odkiaľ chodí bus, kúpili sme si pizzu na cestu. Okolo 19:00 sme si vyzdvihli batožinu a vybrali sa smer autobusová zastávka. Dvojposchodový autobus tam už bol. Na informáciách sme si zobrali a vyplnili označenie s adresou, cieľovou destináciou atď. Vodičovi sme najskôr ukázali papiere s rezerváciou – všetko v poriadku. Adam si išiel sadnúť, lebo sme nemali miestenku. Dano počkal, kým vodič naloží batožiny. Pán vodič bol naozaj veľmi veľký kretén. Tak negatívneho a rozladeného človeka sme tu asi ešte nestretli. Bol nervózny a to ako hádzal do autobusu batožinu sa nedá slovami ani opísať. Na našej batožine sa mu nepáčilo označenie(namiesto Wellingtonu tam bolo napísané Nelson). Dano mu to vysvetlil, takže nakoniec tam tú batožinu drbol...Dano sa po tomto bál, že to s nervami už nevydrží, tak tam poslal Adama. Na druhej batožine sme mali napísané taktiež „Nelson“ a chceli sme si byť istý, že pán vodič nevyhodí aj tú. Nakoniec našťastie kufor zatvoril a nevyhadzoval už nič :D Sadli sme si na horné poschodie a naša cesta sa začala . . .  

Auckland - Wellington

Autobus sa naplnil a bolo obsadené skoro každé miesto. 19:50 nervák zaradil jednotku a ... Bye Bye Auckland po druhé :) Pán vodič tomu naozaj „šlapal na krk“...Počúvali sme muziku, rozprávali sme sa a cesta pomaličky ubiehala. Mali sme pár zastávok, kde sme „zbierali“ ešte ľudí. Za Danom sedel chlapík, ktorý asi nemá jazdu autobusom moc v láske – začalo ho napínať a nakoniec sa vygrcal do vlastnej bundy. Po pár hodinách sme prišli do mesta Rotorua s krásnym starým zachovaným námestím a kostolom. Tam niektorí ľudia vystúpili a iní zasa nastúpili. Chlapík tam vyhodil svoju poškvrnenú bundu :D Nastúpil veľký maorec – mal roztrhaný, špinavý dlhý kabát – nebol moc sympatický a vyzeral ako bezdomovec. Prvú veľkú zastávku(30min.) sme mali pri jazere Taupo na pumpe po 5 hodinách cesty. Pred záchodmi bola dosť rada. Pred nami bol ten veľký nesympatický kiwák. Keď prišiel na radu tak Danovi povedal, aby išiel, že on počká. Dano neváhal. Potom pustil pred seba aj Adama a on išiel až po nás. Keď sme nasadli naspäť do autobusu tak na jeho miesto si sadla nejaká žena. Chcela ho pustiť si sadnúť no on povedal, že postojí. Jazero Taupo je veľmi vyhľadávané turistami počas celého roku. My sme ho videli, ale bohužial len po tme. Snažili sme sa zaspať, no nešlo to, len sme driemali. Do Wellingtonu sme dorazili presne načas o 6:50. Inak ten maorec stál celú cestu a vôbec nevyzeral tak, že by mu to vadilo :) Autobus nás vysadil na vlakovej stanici. Odtiaľ to sú k trajektu približne 3km. Museli sme tam byť 7:30 takže sme nechceli nič nechať na náhodu a hneď sme si zobrali taxík. Taxikár nás ožobračil o pár doláčov, no boli sme radi, že sme to stihli. Po príchode do hlavnej haly nás čakal veľký šok. Všetky trajekty zrušené(asi kvôli počasiu) a ten náš meškal 3 hodiny.

Túto časť odporúčame čítať len náročnejším čitateľom :D

Meškanie 3 hodiny nám s prepáčením dosralo celú cestu kvôli nasledovným dôvodom. Mali sme 3 lístky – prvý na cestu z Aucklandu do Wellingtonu, druhý na trajekt z Wellingtonu do mestečka Picton a tretí z Pictonu do Nelsonu. Tieto lístky boli nevratné a čas na prestup bol maximálne 40 minút. Trajekt meškal 3 hodiny a my sme v žiadnom prípade nestíhali spoj do Nelsonu. Hneď sme skúsili na nete nájsť iný autobus...výsledok = z Pictonu do Nelsonu jazdil autobus len raz za deň – to bol ten, na ktorý sme mali lístok. Po chvíľke rozmýšľania sme sa rozhodli, že zavoláme do autobusovej spoločnosti a skúsime sa spýtať, či sa to nedá nejako riešiť. Prvý išiel volať Adam, no nerozumel moc záznamníku, tak išiel volať Dano. Ten nechal záznamník vyrozprávať sa a zrazu ho prepojili na ústredňu. Teta povedala po 7 minútach rozhovoru, že jediné čo môže spraviť, je prebookovať lístok na ďalší deň (na nedeľu). To bola pre nás super správa, lebo napriek nevratnému lístku nám to zmenili a nemuseli sme „preplatiť“ ďalšiu cestu. Boli sme totálne unavení z celej tej 11 hodinovej cesty, keďže sme skoro vôbec nespali a taktiež sme boli premrznutí lebo vo Wellingtone bolo 8 stupňov a počasie, v ktorom by ste ani psa nevyhnali von. 5 minút po rozhovore prišiel Danovi  potvrdzujúci mail z autobusovej spoločnosti so zmeneným dátumom na nedeľu. Po chvíľkovej eufórii sme si uvedomili, že v Nelsone máme ubytko rezervované už od soboty. Dano zbadal reklamný leták hostelov YHA. V ňom sme sa dočítali, že aj v Pictone majú hostel. Rozhodli sme, že to skúsime vyšpekulovať ešte lepšie než s busom. Adam zavolal do hostelu v Nelsone a oznámil aká je situácia a že prídeme až na ďalší deň. Samozrejme sa spýtal tety, či by sme tú noc zo soboty na nedeľu nemohli zostať v YHAčku v Pictone, keďže ju máme zaplatenú. Teta povedala, že to nie je problém a v tom nám padla sánka! Či už autobusová spoločnosť alebo hostel nám nemuseli vôbec vyhovieť, no riešili to tak ako sme chceli my...klobúk dolu...Boli sme spokojní, lebo nám to všetko klaplo podľa špekulantského plánu :)

Wellington - Picton

naloďovanie

naša kocapka :D

pohľad na Wellington

 Trajekt prišiel s meškaním 3 hodiny. Bolo to 10 poschodové monštrum menom Kaitaki. Po vstupe na loď sme boli dosť prekvapení. Vyzeralo to vo vnútri naozaj pekne, miestami až luxusne :) Na trajekte sa nachádzali 3 obrovské reštaurácie, hracie automaty(nie hazardné ale športové pre decká), herňa pre deti, obrovská terasa s výhľadom na najvyššom poschodí atď. Všade na lodi bolo množstvo miest na sedenie, dokonca aj zopár sedačiek, ktoré ľudia využili na ležanie. Akonáhle sa loď pohla tak sme si išli dať kávu – bola to naša záchrana po 11 hodinovej ceste a ešte po takom ráne :) 

kávička na palube

recepcia

Keď sme boli vo Wellingtonskom zálive, tak bolo všetko v poriadku a nebolo ani moc cítiť húpanie. Všetko sa zmenilo po tom ako sme vyplávali na otvorené more. Pršanie, hmla a obrovské vlny...vtedy skončila zábava a začal sa boj s našimi žalúdkami. Bolo to ako na kolotoči, z ktorého sa však nedalo po 5minutách vystúpiť. Kávu sme dopili a išli sme sa prejsť po lodi. Začalo nás to „hádzať“ zo strany na stranu(chodenie bez držania sa stien, alebo niečoho bolo fakt náročné), keď loď vychádzala na vlnu tak nás to tlačilo do podrepu. Bola to naozaj sila. Išli sme sa prejsť na začiatok lode. Všetky sedadlá tam boli obsadené, no boli tam veľké okná, tak sme sa aspoň pozreli na „špic“. Naozaj to stálo za to! Keď sme vrazili do vlny tak voda striekala niekoľko metrov do vzduchu.

Zrazu prišla teta, ktorá patrila k personálu lode a upozornila, že ľudia so slabším žalúdkom by mali ísť do zadnej časti trajektu – tam je to menej cítiť, ako vpredu. Nachvíľu sme si sadli, no dlho sme to nevydržali. Všade kam sme sa pozreli sme videli ľudí, ktorí dýchali do sáčkov, alebo do nich tyčkovali, všade bolo počuť napínanie, plač detí, dokonca aj rozbíjanie skla – zo stolov začali padať taniere a poháre. Každý jeden náraz do vlny bol naozaj cítiť a počuť – všetko sa triaslo. Zrazu bolo hlásenie pre ľudí, ktorí cestujú z Pictonu do Nelsonu – teda aj pre nás. Išli sme na recepciu a tam sme zistili, že trajektová spoločnosť zriadila náhradnú dopravu. Super správa až na to, že sme to mali prebookované na ďalší deň :D Povedali sme si, že to riskneme, tak sme sa tam napísali a napísali sme aj číslo lístkov – samozrejme, že sme sa nezmienili o tom, že to máme zmenené. Húpanie stále pokračovalo a už sme aj my začali mať problém so žalúdkami. Počúvať z každej strany napínanie a strety s ľuďmi, ktorý vyzerali tak, že vás ogrcajú – no nič moc. Sadli sme si do jednej z reštaurácií a pozerali sme v TV NHL. Hral Chárov Boston tak sme sa troška odreagovali. Personál lode, ktorý robil predtým kávu, chodil v doktorských rukaviciach a odnášal náklady v sáčkoch, rozdával prázdne, nosil vodu, kocky ľadu v pohároch, kocky ľadu vo vrecúškach atď...My sme si zobrali poháre s ľadom – nikdy sme nevedeli, že cumlať kocku ľadu pomáha proti vracaniu :) zožrali sme ich obidvaja asi 15 :D naše žalúdky vydržali!!! 

bar s TV

lad, lad, lad.... :D

Húpanie sa po 3 hodinách zmiernilo. Dano zostal pozerať hokej a Adam sa išiel prejsť po lodi. Po chvíli dobehol so slovami: „toto musíš vidieť!“ Otvorili 10te poschodie – terasa s výhľadom. Keď sme vyšli hore tak sme zostali v nemom úžase! Nachádzali sme sa už v zátoke Južného ostrova. Krásna modrá obloha bez mrakov, super viditeľnosť, zelené kopce, lesy, voda bola pokojná ako jazero, všade naokolo vtáky...ten pohľad naozaj stál za to! Zelenšiu farbu sme v živote nikdy asi nevideli a taktiež sme nikdy nevideli tak panenskú prírodu. Už chýbali len veľryby :( možno nabudúce :) Všetko sme poctivo pofotili a išli sme dole – blížili sme sa k cieľu.

záliv južného ostrova - koniec kolotoča

Cesta trvala 4 hodiny – o 1,5hodiny viac ako mala. Po vystúpení sme si vyzdvihli batožiny, ktoré boli v celkom dobrom stave samozrejme medzi poslednými a to sme z lode išli prvý. Adam si prvý krát užil čakanie na botužinu, ktorá príde na páse, ako na letisku :) Pred budovou čakal menší autobus. Vodič nás mal našťastie napísaných na papieri, takže si to moc na trajekte asi poctivo neoverovali :D Keď sme už sedeli, tak nás čakala ešte jedna povinnosť - zavolať do hostelu v Nelsone s tým, že prídeme za 2 hodiny a nebudeme spať v hostely v Pictone. Adam zavolal, teta sa zasmiala a všetko bolo vybavené :) cesta trvala 2 hodiny a aj napriek všetkému vybavovaniu a všetkým polenám pod nohami sme mali energie na rozdávanie. Všade naokolo sme videli krásne zelené kopce, nekonečné vinice, ovce, kravy, farmy no proste Južný ostrov jak lusk :D

Picton - Nelson

cestou do Nelsnu

41.) BACK IN AUCKLAND

Hneď ako sme vyštartovali 06.05.2013 z Hot Water Beach smer Auckland, tak začalo pršať. Mali sme možnosť vidieť poloostrov Coromandel z druhej strany. Všade naokolo bola zeleň – vyzeralo to ako prales vo filme :) Počas cesty sme sa stále rozprávali. Mark nám hovoril o jeho deťoch(3 chalani v našom veku), o jeho rodine, o jeho minulosti, rozbehnutom podnikaní a dokonca aj o rodinných problémoch. Keď prišla reč o nás, tak slovami chváli nešetril. Hovoril, že sme veľmi pracovití a že s nami boli všetci nadmieru spokojní. Na jeho slová: „Guy´s you are superstars“ nikdy nezabudneme. Cesta trvala 2 hodiny. Keď sme sa približovali k centru Aucklandu tak samozrejme sme prvú videli dominantu Sky Tower – zdala sa nám väčšia, než keď sme odchádzali. Mark nás odviezol do hostelu YHA na Queen street, v ktorom sme mali zaplatené 4 noci. S Markom sme sa nelúčili, lebo sme si mali ísť k nemu do Tribeci na ďalší deň pre peniaze. Hneď na recepcii sme stretli  Romana z ČR, s ktorým sme sa zoznámili niekedy v Januári na móle. Roman nám ukázal čo sa kde v hostely nachádza(býva tam už pár mesiacov). Izbu sme mali fajn, no zdala sa nám dosť malá(boli sme asi až moc rozmaznaní tou polovilou s výhľadom na more :D ). Okamžite ako sme si v izbe odložili batožinu tak sme museli vypadnúť do mesta. Bol to pre nás veľký šok! Na ulici bolo veľmi veľa ľudí, hluk z áut, striedavé vône parfémov, na telefónoch sme mali signál, internet atď. Možno to vyznie zvláštne, no bol to pre nás naozaj nezvyk po mesiaci aj pol života na vidieku :) Naše prvé kroky smerovali do jednej z reštaurácií v hotely Hilton(chodievali sme tam radi, keď sme bývali v Aucklande). Sadli sme si, objednali si pivo a ani jeden z nás nevedel ako sa cíti. Pocity boli zvláštne, no v žiadnom prípade neboli negatívne. Skončila sa ďalšia etapa a práve to bol začiatok novej. Pomaličky sme dopili pivo a vybrali sme sa do hostela. 

mólo pri západe slnka

pohľad z reštaurácie v Hiltone

Na ďalší deň (v utorok) na obed sme išli do Tribeci za Markom pre peniaze. Tam  sme stretli Tutu, ktorý pracoval ako výpomoc v Hotties cez Veľkonočné sviatky a pokecali sme. Potom sme išli do kancelárie za Markom – sedel tam úplne iný človek :) – učesané vlasy, čierne lakovky, čierne nohavice, košeľa s lesklými manžetovými gombíkmi(len pre pochopenie, v Hotties nosil jedno špinavé tričko a kraťase). Mark nás vyplatil tak ako mal a spýtal sa na náš ďalší plán. Náš plán bol konečne Južný ostrov a mesto Nelson(sever Južného ostrova). Mark zrazu zdvihol telefón a zavolal kamarátovi, čo tam má firmu, či nechce 2 chalanov, ktorý dokážu robiť čokoľvek a sú naozaj pracovití. Zostali sme na seba pozerať ako trtkovci. Toto sme vôbec nečakali. Cítili sme veľký pocit zadosťučinenia. Nakoniec Markov kamarát nikoho nepotreboval, no za pokus to stálo a my sme si to veľmi vážili. Markovi sme za všetko poďakovali a rozlúčili sme sa s tým, že ešte pred odchodom na Slovensko sa musíme vidieť. Po tomto stretku sme sa vybrali na naše najobľúbenejšie miesto v Aucklande – mólo. Tam sme si ľahli, relaxovali sme, spomínali a riešili náš ďalší plán. Keď sa začalo stmievať tak sme išli naspäť do hostelu.

Auckland domain

!! Mark !!

tak pre zaujímavosť :) - vedeli ste, že?

V stredu sme mali na pláne vybavovanie. Vybavovanie sa týkalo našej cesty na Južný ostrov do mesta Nelson a ubytovanie v tomto meste. Predbežne sme si zistili možnosti dopravy – rozhodovali sme sa medzi autobusom a lietadlom. Keďže lietadlo bolo 2x drahšie ako autobus, tak bola otázka ohľadom cesty vyriešená. Ubytovanie sme si vybavili v hostely YHA – je to sieť naozaj dobrých hostelov na Novom Zélande. Ubytovanie sme si bookli samy, no čo sa týkalo cesty, tak sme sa išli poradiť ešte do našej agentúry. Tam nám samozrejme slečna našla ten istý spoj ako sme si našli samy. Objednali a zaplatili sme to priamo tam. Cesta bola nasledovná: Auckland – Wellington(hl. mesto NZ) – 11hodinová cesta v noci autobusom, Wellington – Picton – 2,5hodinová cesta trajektom medzi Severným a Južným ostrovom, Picton – Nelson – 1,5hodinová cesta autobusom. Lístky sme mali nevratné. Z agentúry sme spokojní išli zasa ako inak na pivo do Hiltonu – neverili by ste, no lacnejšie pivo v Aucklande ťažko nájdete. Asi po hodine rozprávania sa, sme sa skontaktovali s Reynoldom. Po pár sms sme sa vybrali za ním – sedel v jednej reštaurácii neďaleko nás. Po privítaní na nás okamžite Reynold spustil lavínu výčitiek „prečo“ sme ho nekontaktovali skôr a prečo míňame peniaze za hostel, keď môžeme bývať uňho. Samozrejme naša reakcia bola, že sme nechceli otravovať atď., no s tým sme neuspeli . Po príchode čakal Dana ešte menší šok – za barom pracovala Min – baba, ktorá pracovala s Danom v Sal Rose. Po pár vetách bolo jasné, že frajer Vini(manažér v Sal Rose) ničí reštauráciu a hľavne ľudí v nej. Min bola natoľko múdra, že odtiaľ odišla a momentálne vyzerala naozaj šťastne. S Reynoldom sme sa rozprávali 2 hodiny a prebrali sme veľmi veľa vecí – niektoré boli nepodstatné a niektoré boli pre nás veľmi podstatné. Porozprával nám o jeho živote a otvoril nám trocha oči o našej budúcnosti. Dosť zásadné boli otázky: „čo budete robiť, keď prídete domov?“ „ste šťastní tu na Novom Zélande?“ „chceli by ste tu zostať dlhšie?“ Všetci si môžete domyslieť naše odpovede. On nám na to povedal svoj názor a ukázal nám možnosti, aké človek má. Tento večer bol pre nás dosť zásadný a hlavne nás prinútil pozrieť sa realite do xsichtu a spýtať sa samých seba čo vlastne chceme a o čo nám tu ide...pri lúčení Reynold povedal, že na druhý deň sa musíme ešte vidieť a ísť si niekam na drink – nemali sme žiadny program ani plány, tak sme bez váhania súhlasili. Keď sme prišli večer do hostelu tak sme stretli Romana. Mal chuť na pivo a pokecať – od Aucklandu sme boli v kontakte aj keď sme boli na Coromandely a mali sme si čo povedať. Namiesto piva sme si kúpili náš obľúbený drink – burbon s colou a rozprávali sme sa cca 3 hodiny. Prisadli si k nám ešte Romanovi kamaráti z hostelu. Najviac nás zaujal chalan menom Ikaru – japonec, 19 rokov. Keď ten človek niečo zo seba vypustil tak sme umierali smiechom..nemusel ani nič hovoriť, stačilo sa naňho chvíľu pozerať(jeho foto bohužiaľ nemáme). Za ten večer toho narozprával veľa, no na čo nezabudneme bolo jeho zoznamovanie s jedným chlapíkom. Chalan sa mu predstavil klasicky menom a podal mu ruku – Ikaru mu podal ruku so slovami: „hi my name is Pikaču, nice to meet you :D“. Vďaka Ikarovi sme sa dozvedeli prečo sa na nás aziatky v meste ani nepozrú - aziati sú natoľko hanbliví, že keď spolu chodia tak prvý polrok sa maximálne jemne uklonia(prejavenie náklonnosti) – pusa prichádza až po pol roku a sex až po svadbe!

(   fuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuha, ťažký to život :´(   )

Tento večer bol super a skončil sa pre nás asi o 2 hodine ráno. 

Vo štvrtok sme išli zasa do agentúry a odtiaľ na kávu do Starbucks :) We love it :D Tam sme si sadli a kecali sme. Zrazu prišla sms od Reynolda s časom a miestom stretnutia – Citizen park, 19:00. Po dopití kávy sme sa vybrali na hostel a na stretnutie s Reynoldom. Malo to však háčik – Adam nemal zrazu svoj vak. Začala troška panika, lebo vo vaku mal pas a medzinárodný vodičák! Agentúra sa nachádza v tej istej budove ako Starbucks, Dano okamžite utekal tam. V agentúre vak nebol, tak tam aspoň nechal kontaktné údaje a bol odhodlaný ísť prehrabať smetiak na ulici pred Starbucksom – keby bol zlodej on, tak by si z vaku zobral len to, čo chce a vak by okamžite zahodil :D ach tie filmy...Adam sa začal pýtať ľudí v Starbuckse. Nakoniec vak nejaká dobrá duša zobrala a dala ho barmanovi, ktorý ho schoval – nechýbalo našťastie nič a Dano sa nemusel hrabať v koši :D

Troška vynervovaní sme sa vybrali na stretnutie s Reynoldom. Bar, do ktorého sme išli, sa nachádzal v Kingslande. Išli sme ako už nespočetné množstvo krát cez K´road – túto ulicu sme už spomínali v príspevkoch niekoľko krát – tranzvestiti, lacné dievčatá, nepekní ľudia a tak :) Aspoň sme si pospomínali na časy, keď sme po tejto istej trase chodili niekoľko mesiacov do centra a na mólo. Išli sme aj okolo Bond street motor lodge(náš 6 mesačný domov) a videli sme aj „naše“ okno, no srdcervúce pocity sa nekonali :)

Citizen Park – reštaurácia, bar – nachádza sa v mestskej časti Kingsland 100 metrov od ubytovania, v ktorom sme bývali 6 mesiacov. Tento podnik otvárali týždeň pred naším odchodom na Coromandel. Reštaurácia má obrovskú terasu, ktorá vyzerá ako park – lavičky, stromy atď.

Sadli sme si na terasu za dlhú lavicu a čakali sme na Reynolda. Objednali sme si zatiaľ džbán piva(cca 5 pív). Náš plán bol 1 džbán na celý večer, lebo ráno sme museli vypratať izbu. Asi po pol hodine prišiel Reynold aj s Rayhaanom a s Rayhaanovou sestrou Anikou. Boli sme dosť prekvapení, že priviedol aj nich. Bolo to super stretnúť ľudí, s ktorými sme sa poznali a niečo s nimi aj zažili. Dana vozil Rayhaan skoro každý večer zo Sal Rose domov, stále sa spolu rozprávali a bol to človek, ktorého spoznal v reštike prvého a ktorý mu veľa ukázal a vždy pomohol. Taktiež sme boli spolu aj na Piha beach. S Anikou Dano pracoval tiež. Reynold poobjednával jedlo k pivu a vínu – fish taco, kalamáre, hranolky, tortilu s mäsom atď....rozprávali sme sa kto má čo nové, jedli sme, pivo a víno začalo tiecť potokom. Asi po hodine to začalo gradovať – prišla Min s nejakým kamarátom, po nej Rachel, Chris, Kevin a dokonca aj Kini (po šichte v Sal Rose)...bol to pre nás obrovský šok. Reynold zorganizoval stretnutie kvôli nám a kvôli nášmu odchodu na Južný ostrov. Pre Dana to bolo „silnejšie“ aj v tom, že so všetkými týmito ľuďmi pracoval dennodenne v reštike a má s nimi množstvo zážitkov. Každý jeden z tých ľudí ho niečo naučil a niečo mu „dal“. Celý večer sme prekecali, prepili a samozrejme vzniklo aj milión fotiek :) Atmosféra bola úplne uvoľnená. Všetci vyzerali spokojne a naozaj sme sa dobre celý večer bavili. Keď sme sa lúčili o 2 hodine ráno tak nám všetci hovorili ako nás radi videli a ako sa musíme ešte vidieť, než pôjdeme na Slovensko. Kevin dokonca chytil Dana pod krk – pustil ho, až keď mu sľúbil, že prídeme k nemu domov na večeru ešte než odídeme domov :) Pri odchode sme sa dozvedeli, že Reynold všetko cvakol. Keď sme vyšli z reštaurácie tak tam stál security man z ostrova Samoa a manažér reštaurácie. Nedalo nám to, tak sme to ošéfovali tak, že sa s nami ešte museli odfotiť :D

Dano a Reynold

Dano - Adam a Rayhaan

Dano, Kini

Rayhaan

Aneeqah a Adam

Dano a Aneeqah

Min, Dano, Aneeqah

Adam a Rayhaan

Adam a Kevin

?, Aneeqah, Adam, Rayhaan

Rayhaan, Dano, Kevin

Reynold a Adam

Adam a Rachel

Adam, manager, Kimbo Slice, Dano

Cesta na hostel bola troška kľukatá, no ani sme nevedeli ako ubehla. O 3 hodine sme konečne zaľahli  :)

10.05.2013 ráno bolo náročné, lebo o 9:00 sme museli byť vysťahovaní. Samozrejme sme to pretiahli o hodinku :) Najedli sme sa a porozprávali sme sa s Romanom. O 12tej na obed sme opustili hostel aj s batožinami(nezmestili sa nám do úložného priestoru v hostely). Zasa sme boli bezdomovci čo majú len batožinu. Autobus išiel o 19:50, takže sme mali 8 hodín čas. Batožinu sme si odložili do hostelu ACB(je v centre a bývali sme v ňom prvé 2 noci, keď sme prišli na NZ). Uložili nám ju bez poplatku(asi sa pomýlili :D ). Odtiaľ sme išli do agentúry, kde sme si nabili telefóny atď. Agentúru zatvorili o 17:00. Išli sme si dať niečo na večeru, boli sme pozrieť odkiaľ chodí bus, kúpili sme si pizzu na cestu. Okolo 19:00 sme si vyzdvihli batožinu a vybrali sa smer autobusová zastávka. Dvojposchodový autobus tam už bol. Na informáciách sme si zobrali a vyplnili označenie s adresou, cieľovou destináciou atď. Vodičovi sme najskôr ukázali papiere s rezerváciou – všetko v poriadku. Adam si išiel sadnúť, lebo sme nemali miestenku. Dano počkal, kým vodič naloží batožiny. Pán vodič bol naozaj veľmi veľký kretén. Tak negatívneho a rozladeného človeka sme tu asi ešte nestretli. Bol nervózny a to ako hádzal do autobusu batožinu sa nedá slovami ani opísať. Na našej batožine sa mu nepáčilo označenie(namiesto Wellingtonu tam bolo napísané Nelson). Dano mu to vysvetlil, takže nakoniec tam tú batožinu drbol...Dano sa po tomto bál, že to s nervami už nevydrží, tak tam poslal Adama. Na druhej batožine sme mali napísané taktiež „Nelson“ a chceli sme si byť istý, že pán vodič nevyhodí aj tú. Nakoniec našťastie kufor zatvoril a nevyhadzoval už nič :D Sadli sme si na horné poschodie a naša cesta sa začala . . .

Downtown v noci

Sky tower

40.) COROMANDEL – 3. časť

Sťahovanie, Pauline povedala Adamovi, „Zober auto a presťahuj vás.“ Adam išiel teda sťahovať. Poupratoval „garáž“ naložil kabele do auta a išiel do nového domu. Vedeli sme kde ten dom je, tak nebol problém. Pýtali sme sa na kľúče od toho domu. Pauline „Netreba je odomknuté a kľúče sú na pulte.“ Aha. Takto to tu proste funguje. Kľúče si normálne nechávajú pod kochlíkom, kameňom proste hoc kde, kde to človeka napadne. Takto sme to odsledovali aj pri susedoch v okolí. Nový dom. To bola malá vilka. Dve izby na spanie. Veľká obývačka spojená pultom s kuchyňou. Veľká „nezamrazená“ chladnička, elektrický sporák v kúpeľni práčka. Obrovská terasa s výhľadom na more. Čo dodať stačí pozrieť fotky. Cítili sme sa ako v raji, celý veľký dom len pre nás dvoch. Jediná vec čo tu je a na čo sme z domova není zvyknutí je to, že tu nič nie je zateplené, okná sú úplne jednoduché a také niečo, ako radiátor tiež moc nepreferujú. Mali sme však elektrický retro ohrievač... :). Pretože ráno bývala strašná zima....

Čas plynul. My sme pracovali v podstate každý deň. Živili sme auto s najdrahším benzínom na Zélande, čo sme sa tiež dozvedeli len tak medzi rečou ( Hahei store = najdrahší benzín ) ... Zlepšovali sme sa v našich profesiách. Dano sa naučil robiť kávy, ako pravý barista. Ľudia sa vracali na ďalšiu a slovami chváli nešetrili. Veľké zadosť učinenie a radosť z toho, keď sa človek naučí niečo čo by ho nenapadlo, že sa k tomu vôbec dostane. A to sú tu tí ľudia dosť zaťažení na dobrú kávu. Adam zasa v kuchárskych zručnostiach. Vypekanie koláčov, varenie polievok z mušlí, rýb hoc čoho, mušlové placky, a všetko čo si šéfky zmysleli plus samozrejme jedlá z menu. Obaja sme ostali „celí“, teda okrem obarených prstov, stvrdnutej kože, prskancov žeravého oleja a nejakých tých rezných rán. Takže zažili sme krásne obdobie. Práca išla od ruky. Vzťahy medzi nami a šéfkami oli dobré. A však veľký problém a rozdiely medzi Pauline a Lizz. Lizz profesionálna baristka a nádejná manažérka s celkom dobrými nápadmi. Pauline, bola presný opak a všetky zavedené pravidlá negovala a mala svoju vlastnú víziu. Veľa krát sa jej nepozdávala veľkosť regulérnej porcie, alebo objem kávy v šálke. Paradoxne bola omnoho jednoduchšia a ľahšie sa pri nej pracovalo. V každom prípade ak tam boli obe, tak my dvaja sme boli medzi týmito dvoma kameňmi. Oni dve sa na oko znášali... Ak tam bola jedna tak úplne super bez problémov.

Mark chodieval vždy v sobotu večer po šichte v Tribece a ostával tak do utorka. V tieto dni sme dostali výplaty a strašne sa na ňom smiali. Mark je proste pán nigga :D... 

Waly

Danov rajón

flat white by Dano

cappuccino by Dano

rybie koláčiky by Adam

chocolate cake by Adam

Burgers & kumara chips by Adam

Po čase nás začalo trocha hnevať, že nemáme voľno obaja, aby sme si vyšli na nejaký výlet spolu. Tretí týždeň pred koncom nám Pauline oznámila, že by sme si mohli začať hľadať novú prácu  a či máme nejaký plán. Išlo o to, že začalo byť nejako ticho a ľudia už moc nechodili. No potom začal ešte sviatok Anzack day na pamiatku vojakom, a tým začali ešte aj školské prázdniny presne na 2 týždne. My sme si začali hľadať nejaké ubytovanie v Aucklande na pár dní, pretože náš plán bol, už konečne južný ostrov. Tak tie dni sme v AKL chceli využiť na naplánovanie cesty... o tom potom... Nakoniec sme pracovali ešte 2 týždne. V posledný týždeň teda 30.04. nám Pauline vybavila výlet na kajakoch po pobreží medzi Hahei a Hot water beach. Doobedie sme strávili na vode a Adam išiel poobede ešte do práce. Bol to prvý spoločný výlet od Cathedral cove. A že stál zato... 

blow hole

Po kajakoch nám začal posledný týždeň. Stále sme pracovali, ako každý iný deň. Podarilo sa nám ešte raz vybaviť si deň voľna a to na nedeľu 05.05.. Mali sme plán si tento deň poriadne užiť. Chceli sme vyskúšať Hot water, pretože za celý ten čas sa nám to nepodarilo. A chceli sme si ísť pozrieť ešte raz Cathedral cove a jednu vyhliadku menom Shakespeare cliff. Deň sme chceli zakončiť u nás v shope na fish&chips.

Záver:

Ráno sme sa vybrali hneď na pláž kopať jamu. Ráno preto, pretože bol akurát odliv. Vtedy je možné si vykopať jamu a nájsť horúci prameň. A ako to vlastne celé funguje? Je to o tom, že dole v podzemí okolo 2km sa nachádza nejaká rozžhavená skala na 170°C, tá zohrieva podzemné jazerá. A voda z týchto jazier vyráža na povrch ako termálny prameň. Keďže pri prílive je nemožné kopať jamu, bo daná oblasť je zaplavená musí sa čakať na odliv, aby sa odkryl priestor pláže a mohli nabehnúť ľudia s lopatami a užiť si termálne kúpanie. Čas odlivu sa posúval cca o 45 minút každý deň.  Kopať sa dalo v rozmedzí štyroch hodín teda 2 hodiny pred a 2 hodiny po prílive. Na tieto časy sa chodievali informovať ľudia k nám do obchodu, alebo si to vedeli zistiť hoc kde v meste v obchode a internete. Teraz k nášmu výletu. Ten nedopadol zrovna podľa očakávaní, nakoľko v ten deň boli obrovské vlny a nepomohol ani odliv. Vlny sa dovaľovali až k prameňom a každý jeden pokus o vykopanie jamy zlyhal. Na pláži bolo mnoho sklamaných ľudí. Teplá voda sa predierala skrz piesky tak či tak a my sme si omočili aspoň nohy. Mimochodom voda dosahuje teplotu až okolo 65°C, no dá sa nájsť aj miesto, kde voda doslova bubloce. Veľkou atrakciou je aj to, že ľudia si kúpia, alebo prinesú vajíčko a to si vo vode uvaria... :D... Toľko o našom výlete za teplou vodou. Pohli sme sa ďalej smerom na už spomenutú vyhliadku „Shakespeare“ ktorá sa nachádza 13km od Hahei.  Po ceste sme navštívili aj Cooks beach, veľmi dlhá pláž. Po obhliadnutí týchto miest sme sa vybrali späť do Hahei, že si ideme ešte raz pozrieť „Cathedral cove“. Už bol príliv a nedalo sa cez jaskyňu prejsť, ale zážitok to bol znova silný. Deň sme zavŕšili v HOTTIES shope na pláži pri zamračenej oblohe s dažďom. Nevadilo to, sadli sme si do vnútra. Objednali sme si jedlo, ktoré sme doteraz len pripravovali, samozrejme aj vyjedali v kuchyni, ale museli sme si ho dať aj ako zákazníci. Jedlo nám pripravil Salsa, 60 ročný chlapík z Brazílie ktorého Mark priviedol na posledný týždeň, alebo dva, namiesto nás, aby sem tam pomohol ak by bolo viac ľudí. My sme sa najedli, pokecali sme s našimi vedúcimi Pauline a Lizz, dali si nanuk a išli domov.

takto nejako funguje Hot waer beach

a takto zase v praxi raz keď neboli až tak veľké vlny

Cooks beach

Shakespeare cliff - výhliadka

Shakespeare cliff - za výhliadkou

pohľad na Whitiangu

pohľad na Cooks beach

Cathedral cove

Na ďalší deň nás mal Mark vyzdvihnúť o 12:00 aby nás zaviezol do Aucklandu. Ale on napísal sms, že chalani 10:30 v HOTTIES. My sme vstali 9:30. Mali sme jednu hodina na to, aby sme sa pobalili a dali barák do pucu. Prázdne fľašky od piva, smeti, povysávať, umyť sporák a riad, proste vyluxovať :D. My sme to dali za hodinu desať minút... Pozreli sa znova posledný krát na dom v ktorom sme strávili neskutočne krásne obdobie. Mali sme prácu snov na pláži v krásnom slnečnom počasí. Nič viac sme nepotrebovali ... Prišli sme do shopu dali si poslednú kávu, dokonca ju pripravil Dano. Adam ešte ukázal Salsovi ako sa filtruje fritéza. Posledná rozlúčka s Lizz a Pauline. Nasadli sme k Markovi do auta. Znova pršalo tak ako keď sme sem pred 1,5 mesiaca prišli. Koniec ďalšej etapy Adama a Dana na Novom Zélande...

Mark znova zahlásil: „Bye, Bye Hot water beach....“

Pauline, Adam, Lizz, Dano

Adamov rajón, v pozadí Salso

posledná kávička

Ešte nekončíme a tu je znova niekoľko fotiek + video z našej etapy na Coromadeli

poprežie pri Hot water

keď pršalo

daj prednosť !!!

Vrabce lietajú aj na Zélande

taktiež okraj Hot water

fijoa - veľmi zaujímavé a obľúbené ovocie

znova pri Hot water

kopec nad Hot water

spln mesiaca na pláži v Hahei

západ slnka v Hahei

VIDEO

No a tu je link videa na stiahnutie v normálnej kvalite, kto má záujem :)

http://leteckaposta.cz/597930091

PS: 0:54 - delfíny :)