NEW ZEALAND: 45.) QUEENSTOWN

Po veľmi dlhej odmlke sa vraciame aby sme Vám priniesli informácie o tom, ako prebehla naša cesta.

To ako mesto vyzeralo sme čiastočne načrtli už v predchádzajúcom príspevku. V tomto prípade nepovažujeme za dôležité uvádzať nejaké ďalšie fakty a podrobnejšie informácie o meste. Skôr sa zameriame na naše pocity a situáciu ktorá vznikla.

Po príchode 29.05.2013 sme boli úplne nadšení tým, ako na nás mesto pôsobilo. Ako páni sme sa šli v noci ešte navečerať do jednej super Mexickej reštaurácie. Všade sme videli potencionálnu prácu. V prvých dňoch to bolo o tom, že sme si pobehali miesta, pokukali kde sa nachádzajú obchody s potravinami, aké sú tu reštaurácie a aké je okolie. Počasie už nebolo to, na čo sme boli zvyknutí. Každým dňom viac prituhovalo a skoro stále pršalo. Hneď od začiatku sme sa dozvedeli o tom, že zimná sezóna v tejto oblasti začína zhruba o mesiac, možno neskôr. Povedali sme si, nevadí, aspoň sa nám podarí skôr chytiť nejaký flek. Začali sme teda s hľadaním práce. Najskôr zoznam reštaurácií a rozoslať životopisy. Na to kvantum odoslaných žiadostí sa ozvalo len pár, aj to s odpoveďou, že ešte nie je sezóna a blabla... OK tak sme zobrali CVčka a šli si to obehnúť. Napadli nás aj hotely, v ktorých sme tiež nechali žiadosti. Po prechádzke mestom sme si všimli, že minimálne polka reštaurácií bola zatvorená s info o začiatku sezóny minimálne o mesiac. Fuf, časom sa začala prehlbovať obava o tom, či to bol správny krok vybrať sa na juh. Pri čase strávenom v spoločnej kuchyni sme len počúvali rozhovory ľudí, ako je to na prd s prácou.

V jeden deň sme si povedali, že si dáme od toho všetkého pokoj. Vybrali sme sa na prechádzku - kopec nad mestom kam viedla aj lanovka za ktorú sa platilo. Vychádzka hore trvala tak hodinu a pol lesom, čiže paráda. Počas cesty sme viedli nekonečné debaty o tom čo robiť, ako sa zachovať a čo bude najlepšie. Samozrejme to vždy končilo bezradnosťou, pretože sme na viac začali pociťovať aj dochádzanie financií. Ale späť k vrcholu. Bolo tam nádherne s neskutočným výhľadom na okolie, dolina s jazerom Wakatipu a mestom. V diaľke boli končiare hôr už biele. Na vrchole bola aj bobová dráha, tie boby na kolečkách, poznáte to :)... Ďalšou atrakciou na vrchu bol aj taký malý bungee jump. A ako sa stalo naším zvykom tak sme si pri tom výhľade vychutnali energeťák, aj keď to už nebolo ako v Aucklande na móle. Výlet, ako malé svetlo v tme.

Ďalej sme skúsili kontakt z Nelsonu. Dan nám povedal, že nemá problém odporučiť nás, ale reštaurácia o ktorú šlo bola moc ďaleko a nemali sme sa tam ako dopraviť. Ďalej v tej bezradnosti sme začali špekulovať nad tým ako ostať na NZ dlhšie. Tento nápad sa zrodil ešte v Aucklande, kedy sme sa rozhodli že to musíme vyskúšať. Vedeli sme o možnosti sponzoringu, kedy má zamestnávateľ možnosť Vás zamestnať na 2 roky a po odpracovaní tejto doby dostávate rezidenciu, kedy už môžete pracovať kdekoľvek. Dali sme dokopy mail Markovi a poslali. Bol v podstate jediný, kto by s tým niečo vedel spraviť. V momente ako sme mu ho poslali odpísal, že to nie je možné. Že nám môže ešte skúsiť pomôcť, ale treba auto a chcel nás namočiť do nejakej nezmyselnej ponuky. Po tejto ďalšej zlej správe sme ostali na tom psychicky ešte horšie. Začali sme sa prechádzať po meste a stále pili energeťáky. Našli sme si miesto v takom parku pri jazere. Bol tam pokoj a pekný výhľad. Znova nekonečné debaty o tom čo ďalej a ako sa zachovať. Tieto pocity sme mali naposledy v prvé týždne po príchode na NZ.. Všetko sa na nás začalo sypať. Bývali sme v izbe s 5 ľuďmi. Každú chvíľu sa to tam striedalo. Od bordelárskej baby cez chrápajúcu až po nechutného chlapíka ktorý vyzeral jak arab a mal naozaj divné návyky – volali sme ho netopier :D A ako by to nestačilo tak hostel mal podmienku, že v ňom nemôžeme ostať dlhšie ako 2 týždne. Iné ubytko neprichádzalo do úvahy z hľadiska ceny...

Človek si povie blbosť, no všetko sú to veci ktoré v danej situácií nepridávajú na nálade.

To tak v jeden deň keď už sme začali tušiť že to asi v Qeenstowne zabalíme sme si povedali, ak odtiaľto musíme odísť tak si splníme aspoň sen a skočíme si bungee jump. Adam mal predstavu o skoku z mostu, ale Dano prišiel s nápadom ak už, tak poriadne, aby sme si skočili najvyšší na NZ, práve tu v Qeene.

A rozhodnutie?.. Áno po tých nekonečných rozhovoroch, konštatovaniach, prepočítavaniach a kto vie čoho možného sme sa rozhodli, že to tu nemá ďalej význam... Prečo?.. Nezačala zimná sezóna, nepodarilo sa nám zohnať ani len brigádu, tlačilo nás ubytovanie, ceny potravín tiež nič moc. Zhodli sme sa, že sa vrátime späť do Aucklandu. Poznali sme to tam a mali dojem, že tam je predsa len viac príležitosti získať prácu.

A tak sme napísali do Aucklandu za ubytovanie na Bond street - kde sme bývali celého pol roka a bol to pre nás druhý domov. Tarnya nám potvrdila ubytko, ale už nie v tom hostely čo sme boli, no hneď vo vedľajšom, kde sa vraj stala správkyňou. Bolo nám to v podstate jedno aj keď sme mali divný pocit a to oprávnene. ( o tom neskôr ). Ešte sme dali vedieť Markovi, že sa vraciame do Aucklandu.

6.6.2013 sme si zakúpili letenku do Aucklandu na 8.6.2013. V tento deň sme sa ešte boli informovať za bungee, ten sme si zajednali na druhý deň, teda na 7.6.. Plní očakávaní sme si znova naposledy kúpili energy a šli do parku debatovať. Stále sme rozmýšľali a uvažovali aké to asi bude, ako sa pri tom budeme tváriť, čo budeme cítiť a podobne. Proste pocity ktoré sa dopredu opísať nedajú a nedajú sa ani predstaviť. Na čom sme sa zhodli bolo to že Dano pôjde ako prvý – zhodli sa znamená hod mincou :D Večer sme pozreli ešte videá na youtube a narobili si tak ešte väčšiu nervozitu :D... Toto nám zaplnilo hlavy, aspoň nachvíľu, sme nemysleli na to, že sa nám to pomaly začína rúcať... Pri prechádzke okolo jazera sme si ešte nazbierali nejaké kamene ako spomienku na toto miesto.