NEW ZEALAND: 36.) KONIEC JEDNEJ ETAPY

Tak a je to tu. Prišiel koniec jednej etapy nášho života tu na Novom Zélande, života v najväčšom meste menom Auckland. Ale ideme pekne po porade...

Od príletu po „objasnenie“

Toto mesto sa stalo po prílete naším prvým domovom. Od príletu, kedy sme sa ocitli na „nejakom mieste“ o ktorom sme nič nevedeli, kde sme nikoho nemali a nepoznali. Vedeli sme len adresu ubytovania, kde sme mali stráviť prvé dve noci. Tam sme si vytrpeli prvé facky za jazyk a za veľké oči života vo veľkomeste. Ďalšou zastávkou nám bolo momentálne ubytovanie, Motor Lodge na 77 Bond street, Kingsland. Prichádzali ďalšie facky, kedy sme si mysleli, že správkyňa ubytovania je sfetovaná a trošku pripitá. Všetko na vôkol bolo sivé a bezfarebné, ulica za rohom „New north road“ plná Indov a všeobecne ľudí pôsobiacich tak nejak divne.

Prvé dni a týždne, keby sa na nás niekto pozrel tak si pomyslí „to sú trosky“ museli sme vzbudzovať neskutočný strach a čo hlavne, neistotu. Je to však pochopiteľné, keďže človek je zrazu preč od všetkého čo poznal. Teda, po tých dňoch a Adamovej chorobe sme sa nejako začali zberať zo zeme dokopaní a zbití. Povedali si, „musíme ísť ďalej, pretože žijeme svoj sen“. A nejako to išlo, vybavili sme prvé potrebné veci, papiere pre prácu a pomaly sa zoznamovali s životom v meste a ľuďmi v ňom.

A šedá farba sa menila na krásne sýte farby plné života. Týmto vyjasňovaním by sa dalo opísať obdobie stavania si základov. Sem zahrnieme všetko od obdobia, kedy sme si začali hľadať prácu. Pretože v tomto období sme sa naučili celý systém fungovania v meste, od nakupovania, dopravy, poznávania života prisťahovalca a nájdenia si odpornej práce – ako sme zistili nie je to jednoduché. Po nespočetne veľa neúspechoch, kedy sa nám striedali obdobia s náladami. Raz úplne s nervami v kýbli čo umocňovalo aj upršané počasie cez nálady, kedy sme kypeli radosťou, šťastím a nadšením pre ďalšie fungovanie. Nikto nám s ničím nepomohol aj keď sme mali tú nádej, že pomôže. Nakoniec sme sa museli spoľahnúť, len sami na seba. Tak sa ukázalo, že si tu prácu dokážeme nájsť. Prvá práca záhradníkov pre pána Inusa z Južnej Afriky („Dedo“). Všetci viete ako to bolo. Bol to prvý impulz toho, že nie sme neschopní. No táto práca nás nedokázala uživiť. Pozerali sme sa teda po inej a obaja sme uspeli narovnako. Každý dostal prácu v reštaurácií.

Toto obdobie bolo pre nás veľkým zadosťučinením. Naučili sme sa danú prácu robiť a naučili sme sa ju veľmi dobre. Konečne sme si začali zarábať sami na seba, dokázali sme si zarobiť peniaze na to, aby sme mohli platiť týždenný prenájom ubytovania a samozrejme aj stravu. Mohli si skočiť na vychladené pivko. Mohli sme si dovoliť výlety ktoré sme absolvovali. Takto plynul čas od Novembra po Január. Krásne bezstarostné obdobie. Ako sme to už raz opísali, aj po dlhom slnečnom počasí príde búrka a tá prišla. Znova prefackaní, to aby sme si nemysleli, že všetko čo máme je večné a ružové. To podstatné sme opísali v príspevku „OBJASNENIE“

Vyvinutie situácie - odchod na Coromandel

A ako to nakoniec je? Áno kto by to bol povedal, znova prišli zmeny !!! Dano dal 28.02. v práci výpoveď – to bol prvý krok k tomu, aby sme mohli odísť s Markom. No V ten deň ako Dano podal výpoveď mu v práci povedali, že by bolo fajn ak by mohol ostať do konca Marca. To narúšalo vymyslený plán. Dohoda bola nakoniec taká, že by ostal do 22.03 a v ten deň by sme išli obaja s Markom na spomínaný Coromandel. Toto však znova platilo jeden deň, pretože hneď na ten druhý, ako prišiel Dano do práce mu povedali, že stačí ak ostane 2 týždne, čo je normálna výpovedná doba. Týmto mal skončiť 16.03., ( ostal by jeden týždeň bez práce a bez prímu, čo by nebolo až také strašné, keďže už 22. by bol odchod preč. )

Zmeny, zmeny... Niečo sa začalo diať u Adama v práci – totiž bolo mu povedané, že v piatok a sobotu (08-09.03) nemusí pracovať, nie je práca. To bolo v poriadku pretože takéto dni už boli. No práca neprišla ani v pondelok a utorok (11-12.03) – toto Adamavi oznámil Hayden (šéfkuchár ktorí má na starosti aj personál v kuchyni – v smske bolo, že si hľadá už náhradu za Adama ) tak sme sa rozhodli napísať Markovi, že keď teda nie je práca a hľadá sa náhrada, sme pripravený ísť už 17.03 na Coromandel s tým, že ak to nie je možné tak platí 22.03. Čo prišlo v správe od Marka? „Môžete ísť už 16. večer po servise v Tribece“. Super paráda do necelých 5 dní sme preč. OK, išli sme to oznámiť v našom ubytovaní. Tu sme sa dozvedeli, že máme 7 dňovú výpoveď. Našťastie sme sa dohodli, že doba bude plynúť od utorka a teda preplatíme na viac iba jednu noc. Takže od stredy rána sme sa nezastavili.

Posledné dni

Po uvedomení si, ako je to vlastne blízko, toho, že Dano je ešte 16 v práci a to že Mark nás vezme po servise v Tribece cca o polnoci na miesto o ktorom skoro nič nevieme...a toho že sme mali ešte nejaké plány v meste sme to nejako zvládli... Doriešilo sa ubytovanie – to nebolo také ľahké pretože nám majú vrátiť ešte časť zálohy. Tú nám chceli dať v deň odchodu, teraz v sobotu, no jedine vo forme šeku. My však opúšťame izbu poobede, je sobota a banky sú zavreté. A po zistení, že na Coromandeli v okruhu 50km od ubytovania nie je banka sme chceli, aby nám to vyplatili na NZ účet. To však odmietli a urobili kompromis s vyplatením na ruku pod podmienkou, že si vyčistíme chladničku. Prečo práve chladničku, to nevieme, ale asi nemajú dobrú skúsenosť po určitých ľuďoch - individuách :D... Ďalej, stihli sme aj východ slnka na móle s rannou kávičkou v starbuckse :), stihli ísť na pivko do najobľúbenejšieho podniku Neighbourhood, dať do poriadku izbu, nakúpiť si nové tenisky a nejaké tie veci ako mydlo a šampón nech sme stále čistí a voňaví... ;)

Keďže dnes máme sobotu, deň odchodu nevieme z určitosťou povedať, ako to dopadne. Nevieme ani to či na Coromandeli je nejaký internet čo momentálne ovplyvňuje aj aktualizáciu blogu. Vlastne momentálne neviem absolútne nič o tom ako to tam bude prebiehať, kde budeme bývať, ako sa budeme stravovať, prať, nakupovať ako budeme platení a či vôbec.... Je toho naozaj veľa, nie je to moc dobré no veríme, že sa všetko dozvieme na mieste. Čo však vieme je, že už v nedeľu pracujeme, a že budeme mať k dispozícií bicykle na prepravu do práce. Práca by mala byť vo „Fiish and chips shope“ na pláži menom „hotwater beach“ Adam v kuchyni ako kuchár ( to nie je vtip a Dano, ako barman, časník a ktohovie čo ešte... )

Veríme, že sa nám nejako podarí aktualizovať blog aj tam, aby sme ostali v kontakte a mohli vám priniesť nové zážitky, a hlavne to, ako to všetko dopadlo a ako sa nám darí...

Záver

Po polroku života tu, sme si k mestu vybudovali neopísateľný vzťah. Je to vzťah k miestu, jeho atmosfére, životu, dobrej nálade, miestam, vždy vysmiatym ľudom, pozitívnej energie. Je to nádherné malé, veľké mesto, ktoré sa nám otvorilo a ukázalo. Kde sme si našli druhý domov, prácu a kamarátov. Kde sme zažili vzostup aj pád, všetko plné rôznych emócií a nepoznaných pocitov. Kde nám slová, ako pokora, rešpekt, vďačnosť, rodina ukázali čo naozaj znamenajú. Kde sme na totálku zošlapali 3 pári tenisiek a ďalšie načali, zničili niekoľko tričiek a ponožiek.

Všetky pocity sa nedajú opísať slovami, všetko je to v nás a v momente kedy človek prechádza ulicami ako K´ Road, New north road, Dominion Road, Bond street, Queen streeta, miesto ako Auckland domain, MT Eden a nakoniec stojí na svojom najmilšom mieste – móle. Pred sebou vidí vodu, rybárov, jachty, lode, čajky. Za sebou dominantu mesta sky tower obklopenú ostatnými mrakodrapmi a v ušiach mu znie šum mora, škrekot čajok, vrava ľudí a všetky tie jemné zvuky v pozadí vychádzajúce z každého kúta mesta. Je to druhý domov. Čo dodať, vieme, že chceme odísť a spoznať aj iné miesta na Novom Zélande. Je to odchod do neznáma a za ďalšími dobrodružstvami, posunúť sa ďalej a zistiť čoho sme vlastne ešte schopní...

PS: Ďakujeme všetkým ktorí nás podporujú, stoja pri nás na každom kroku aj keď 18 000 km vzdialení. Veľmi si to vážime. A my, my ideme ďalej...

fotky z posledných dní...