33.) OBJASNENIE

Týmto príspevkom by sme radi objasnili „prečo“ sme nič nepridávali na blog a hlavne čo sa s nami dialo posledný mesiac, lebo to vlastne všetko ovplivňovalo.  Pre lepšie porozumenie a pochopenie sme sa to rozhodli rozdeliť do etáp.

1. Slepota a prehliadanie

Od polovice januára to všetko v prácach išlo dole vodou. Dano sa dozvedel, že manažér odchádza a príde nový. Adam mal zasa málo práce a každé ráno musel čakať na sms, kedy a či vlastne bude v ten deň pracovať. Pomaly každým dňom sa situácia zhoršovala a zhoršovala. Danovi začal robiť nový manažér v práci dusno – urážanie, posmešné a ponižujúce narážky, neustále buzerovanie a dokazovanie si ega (za 5 mesiacov tu ani z polovice tak debilného človeka nestretol!)  Adam zasa moc nepracoval a cez týždeň si zarobil ledva na ubytovanie a jedlo. Udialo sa veľmi veľa negatívnych vecí, vypisovať ich tu nebudeme. Začali sme sa cítiť psychicky zle, od Vianoc sme mali presný plán na 4 mesiace dopredu a toho sme sa chceli držať a aj sme sa držali za každú cenu. V prácach sme mali „istotu“ aspoň nejakých peňazí, „istotu“ v tom, že to tam už poznáme – či už ľudí, alebo prostredie.

2. „Pozretie sa do zrkadla“

Keď sme prišli na Zéland tak sme mali problém nájsť prácu. Keď sme sa dostali do reštaurácií tak to bolo pre nás požehnanie. Práca nás bavila a chodili sme tam naozaj radi. Bolo to naše šťastie a naše svetlo v tunely – takto to bolo pred Vianocami. Ako sme už písali v prvej etape: veľa sa toho zmenilo. Zmenilo sa to úplne všetko no my sme predtým zatvorili oči a prehliadali všetko čo sa deje. S prepáčením sme začali chodiť v hovnách. Nejaký ten týždeň sme sa to snažili rešpektovať s nádejou, že na ďalší deň bude lepšie, ale nebolo. Jeden večer už toho bolo naozaj veľa , priznali sme si obidvaja, že takto to už ďalej nepôjde. Už sme to neboli my, ale trosky. Nesmiali sme sa, nemali sme nič čo by nás tešilo. Keď sme sa pozreli jeden druhému do ksichtu tak sme videli len bezduché schránky a to bol ten zlom. Povedali sme si, že to už musíme stopnúť a zasa začať odznova. Tie problémy nám vlastne pomohli, lebo sme si uvedomili veľmi veľa vecí. Prestali sme byť priebojní, prestali sme sa „obracať“, zakapali sme a uspokojili sme s niečím v čom sme mali „istotu“ aj keď to už stálo za hovno. Toto všetko bolo síce smutné, no vďaka tomu sme chytili druhý dych, lebo sme si priznali, ako to vlastne v skutočnosti je.

3. Čo ďalej?!

Po zobudení sa, sme obidvaja prefackaný začali riešiť ako to vyriešime. Prvá možnosť bola zmena práce. Fajn, no ani jeden sme nemali chuť už hľadať prácu tu. V Aucklande sme cez 5 mesiacov a sme predsa na Novom Zélande, tak by bola škoda byť stále len na jednom mieste. Po dlhom rozmýšľaní sme si našli cestičku. Mesto tu na severnom ostrove, ktoré je fakt krásne a nie je ani najmenšie. Nachádza sa v ňom mnoho pláží a v blízkosti mesta je možnosť sezónnej práce. Super! Zistili sme si ubytovania, dopravu atď, atď. Začali sme sa dohadovať na dátume a na tom KEDY vlastne odídeme. Na tom sme sa dohodli raz tak, raz zasa inak kvôli peniazom. Tým, že sme to odďaľovali sa nám v hlave množilo nekonečné množstvo myšlienok,  ako to vyšpekulovať čo najlepšie.

Za nejaký deň sme už mali ďalšie „super“ možnosti na zváženie: kúpiť auto, kúpiť campervan, ísť do iného mesta... hlava nám pracovala 24 hodín. Ráno sme sa zobúdzali unavení z neustáleho rozmýšľania a z bezradnosti – všetko malo svoje pre a proti. Jeden deň sme riešili kúpu auta, na druhý sme si to znegovali a bola to zbytočnosť. Nevedeli sme sa pohnúť žiadnym smerom tak sme len stáli na križovatke. Samozrejme sme chodili ešte každý deň do práce v ktorej to bolo každým dňom horšie a horšie (Dano).

Po nejakom čase sme sa rozhodli, že zostáva plán A, čiže mesto o ktorom sme písali vyššie.

4. Zmeny, zmeny a .... zmeny...

Vynervovaný z toho neustáleho rozmýšľania, bezradnosti, tlaku v práci sme sa trocha ukludnili , lebo sme mali konečne jasný ciel. Bohužiaľ za 2 dni, už taký jasný nebol. Adam oznámil, že končí v práci. Hneď na to nám jeho šéf Mark ponúkol prácu preňho na poloostrove Coromandel. Adam do kuchyne, Dano za bar. Ponúkol nám naozaj veľa – preplatené ubytovanie, zaplatenú prácu na krásnej pláži... Zostali sme z tej ponuky zaskočení, lebo to zasa ničilo náš plán, no zdalo sa nám to úžasné. Povedali sme, že to berieme. Taká ponuka sa predsa neodmieta! Na ďalší deň prišla správa, čo nás uplne „rozbila“ –  Mark povedal, že nás potrebuje až za 5 týždňov. To nepripadalo do úvahy, keďže jeden z nás (Dano) by to tam v práci nevydržal a bol by asi obvinený za ublíženie na zdravý. Chceli sme to riešiť tak, že 3 týždne ešte vydržíme, potom pôjdeme 2 týždne cestovať a  potom k Markovi na Coromandel = psychika by bola v kľude, pocestovali by sme troška severný ostrov a potom makať na pláži. Najskôr to klaplo a boli sme zasa spokojní a šťastní...a áno potom sa to zasa zmenilo. Mark povedal, že Adama potrebuje ešte v Aucklande, no Dano tam môže ísť skôr. Táto možnosť znamenala rozdeliť sa. Išli sme sem dvaja, no sme tu ako jeden človek. Všetko riešime spolu, pomáhame si, dávame na seba navzájom pozor...máme tu len jeden druhého a rozdelenie nepripadalo do úvahy, takže sme zasa chceli ísť podľa pôvodného plánu...po prebdenej noci sme sa rozhodli porozprávať sa s Markom. Stretli sme sa s ním obaja v jeho reštaurácii a ujasnili sme si nejaké veci k obojstrannej spokojnosti a podali si na to ruky..po rozhovore s ním sme zostali kľudnejší...prijali sme jeho ponuku, ktorá by sa už nemala zmeniť a malo by to byť už definitívne...to či to tak naozaj bude a ako to celé dopadne sa dozviete. Ani my dvaja to ešte nevieme :)

Možno sa to bude niekomu zdať, že riešime blbosti, že sa zbytočne stresujeme, že si tu ničíme pekné dni...fajn, no len my vieme ako sa vnútri cítime, lebo my tu v tom žijeme a všetko to prežívame...verte, že toto nám dalo zasa veľmi veľa aj keď to bol jeden veľký beznádejný pád na hubu a obrovská neistota. Je to obdobie, ktoré aj keď je ťažké, tak nám dalo neskutočnú silu ísť „ďalej“, dalo nám nádej, otvorilo nám oči a pomohlo nám uvedomiť si množstvo vecí...

P.S.: „daň za slobodu je strácať nejakú tú istotu“.