3.) REALIZOVANIE MYŠLIENKY

Celá myšlienka po „nevydarenom“ Anglicku nabrala obrátky v septembri 2011 v jednej kaviarni, keď sme sa rozprávali o práci a veciach, ktoré sú naokolo. Asi po pol hodine sme si uvedomili, že celý čas len nadávame a sťažujeme sa na nespokojný život. Vtedy sme si povedali, že sťažovanie a „hádanie sa“ o to, kto to má horšie nemá naozaj žiadny zmysel.
Možno to bude znieť ako klišé, no keď je človek s niečím nespokojný, tak by sa to mal snažiť zmeniť! Život je krátky na sťažovanie sa a vytváranie si negatívnej energie.

My sme si to vtedy uvedomili, začali sme sa rozprávať, aké by asi bolo utiecť niekam ďaleko od všetkého čo nás sralo(tento výraz bol potrebný :) ). Ako prvá nás napadla pláž v Mexiku s Coronou v ruke :D

Je to síce naivné, no toto bol náš prvotný impulz. Po pár dňoch písania si mailov ako by nám bolo v Mexiku dobre sme začali rozmýšľať o niečo reálnejšie :). V Európe sme ostať nechceli.

Tak, čo iné nás mohlo napadnúť, ako USA?!. Americký sen, veľké mestá, drahé autá, slnečná Kalifornia, striptízové kluby :D a tak podobne...O USA sme mali aj informácie od pána businessmana J Dana F., ktorý tam rok žil a pracoval a taktiež aj od pána Bc. Daniela Soboliča ( áno Danov tatko :D ), ktorý tam chodí na pracovné cesty a sem tam na nejaký ten zápas NHL :D Obidvaja hovorili, že to treba vidieť a zažiť.

Po tomto impulze sme začali hľadať možnosti. Nerozmýšľali sme nad tým či sa vyskytnú problémy pri vybavovaní víz, či nám víza udelia, či to nebudú zbytočne vyhodené peniaze, či sa nám podarí niekam dostať, či budeme mať financie, či si tam nájdeme prácu, či neprídeme za 2 týždne domov a podobne(negatívnych dôvodov, kvôli ktorým by sa nám tam nepodarilo dostať by sa dalo nájsť milión). Jediné čo sme chceli bolo vycestovať a za tým sme si išli!

Prečítali sme množstvo internetových stránok, zistili sme, že do USA je veľmi náročné získať pracovné víza, ak človek nie je študent, alebo nemá podpísanú pracovnú zmluvu s americkou firmou. Po zistení týchto informácií sme zostali sklamaní, no nevzdali sme sa, hľadali sme iné možnosti.

Ďalšou destináciou, ktorá spĺňala naše predstavy (pláž + Corona v ruke), „Austrália“ J. Samozrejme  až pokým sme zistili, koľko stojí školné, aké musí byť finančné krytie na účte a pod. Na to sme mi priemerní Slováci :D financie nemali.

Počet destinácií sa teda postupne znižoval. Dospeli sme k názoru, že pláže a Corony sa musíme vzdaťL Výsledkom tohto zistenia bola Aljaška. Krásna hornatá krajina, teploty pod nulou, 12 hodinový pracovný čas v továrni na spracovanie rýb. V ponuke od (radšej nemenovanej, a už radšej nikdy videnej) agentúry sme sa dozvedeli, že do tejto destinácie je potrebné si so sebou vziať napr. izolačnú pásku a hrubé ponožky. Taktiež tam bolo písané, že oblek do mraziarenských skladov v ktorých je teplota hlboko pod nulou dostaneme v cene programu. NAPARÁDU! Rozhodnutie – „ideme!“ ( kašľať na všetky tie podmienky a vôňu rýb, veď ide o skúsenosti, zážitky, zárobok a tak ďalej :D), no nakoniec sme zistili, že je to zase program len pre študentov. Smola, opäť vycestovanie nevyšlo. A to sme boli naozaj nabudení do toho ísť. :D

Ako posledná destinácia nám napadla Kanada. Kvóta pracovných víz (working holiday) bola 330 ľudí, čo sa nám nezdalo málo. Program nebol ešte otvorený a my už sme mali vyplnenú žiadosť o víza! Bohužiaľ, program sa spustil, my sme o tom nevedeli a keď už sme si chceli začať vybavovať ostatné papierovačky – fotografie, výpisy z registru trestov, zdravotná prehliadka a pod. tak už bola kvóta naplnená. 330 miest zmizlo za 3 dni.

Táto skúsenosť nás obidvoch veľmi zamrzela. Mali sme pocit, že nám to asi nie je súdené. Prešlo pár dní, rozdýchali sme to a povedali sme si, že to skúsime budúci rok.

Asi za týždeň, čo sme sa dozvedeli o naplnení kvóty, som bol s maminkou na obede. Povedala mi : „ venovali ste tomu veľa času a úsilia, určite sa to niekde odrazí .“

Tieto slová nám dodali vieru a silu!

Asi za mesiac sme išli na chatu. Bavili sme sa tam perfektne ako vždy,  prišiel rozhovor aj za zahraničie. Rozprávali sme sa o tom, čo bude ďalej, čo preto ešte máme spraviť, aby sme sa niekam dostali. Adam vtedy povedal ( sám tomu neveriac ), že by mali otvárať pre Slovákov pracovné víza na Nový Zéland. Ani jeden sme tomu teda  nevenovali moc pozornosť, lebo sme mali v sebe viac alkoholu ako bolo treba a stále sme mali plné hlavy, neúspechu z Kanady.

Z ničoho nič sa za pár dní všetko zmenilo a otočilo o 180 stupňov. Že by sa niečo niekde odrazilo?! J