NEW ZEALAND: júna 2013

Nelson: Mesto ležiace na severe Južného ostrova. Je položený v doline, ktorú obklopujú hory menšieho vzrastu ako napr. Karpaty. Z druhej strany ho obklopuje more s krásnym pohľadom na pohorie v oblasti Národného parku Abel Tasman. Mimochodom dych berúci a nezabudnuteľný je západ slnka na tejto strane. Je to rozľahlé mesto aj vďaka tomu, že ľudia tu bývajú iba v rodinných domoch – ako skoro na celom NZ. Znova je teda prirovnanie „malé veľké mesto“ na mieste, pretože to čo človek potrebuje nájde v centre v okruhu pár ulíc – doslovne! :) V meste funguje aj verejná doprava vo forme autobusov na tri rôzne smery. Nelson sa pýši aj veľkou kolonizačnou históriou, o čom svedčia na príklad pamätné tabule v prístave, kde je zoznam lodí, ktoré privážali nových usadlíkov. Na týchto tabulách bol aj menný zoznam týchto ľudí určujúci dokonca ich vek a či plavbu prežili, alebo nie. Všade nájdete odkazy na túto dobu. Ďalším miestom čo stálo za to, bola mestská katedrála ( Christ Church Cathedral), ktorá je veľkou dominantou mesta. Na opačný smer je zas kopec, na ktorého vrchole je vytýčený stred Nového Zélandu. Okrem tejto skutočnosti je z daného kopca vynikajúci panoramatický pohľad na mesto a celú oblasť okolo Nelsonu. Čo sa ešte oplatí spomenúť sú mestské parky ako napr. Founders Park (zachovalá časť starého Nelsonu, s ukážkou života počas kolonizácie), Myazu Gardens ( Japonská záhrada s jazierkami, bonsajmi a podobne, proste celé na tento štýl ), ďalej napr. Queens Park znova záhrada s originál anglickým štýlom, jazierka, záhony kvetou..(šak víš jak: mostíky, kačičky, sošky proste šecko tam bolo :). Toľko v skratke o tomto mestečku a teraz k nám....

Po všetkých útrapách a nových zážitkoch sme sa išli prihlásiť na hostel. Teta na recepcii bola veľmi milá, povedala, že nám dala double izbu, teda len pre nás dvoch. My sme boli znova prekvapení, pretože sme mali zaplatenú zdieľanú izbu pre štyroch ľudí. Tak sme teda dostali lepšiu za rovnakú cenu – viva la Nový Zéland. Bola síce dosť malá, ale mali sme súkromie.

Hostel: je situovaný v centre kúsok od všetkého, čo človek potrebuje. 4 hlavné ulice so všetkými možnými obchodíkmi a reštauráciami. Ak človek potreboval potraviny mal na výber hneď tri veľké supermarkety(tak blízko pri sebe nie sú ani v Aucklande. Čo sa týkalo vybavenia hostelu tak zatiaľ najlepšie čo sme mali možnosť na NZ zažiť. Hneď na izbe sme mali radiátor, dostali sme osušky. Ďalej pekná veľká kuchyňa so všetkým čo človek potrebuje od chladničiek, mikrovoniek, sporákov po komplet riad a kuchynské roboty. Koreniny na jedlo a čo nás najviac potešilo je prístroj, ktorý nonstop vyrába vriacu vodu, čo závratne urýchľuje akékoľvek varenie – napr. čaj :D... Sauna!... Čo sa zábavy týkalo tak sme mali na výber, šípky, pingpong, stolný hokej, stolný futbal alebo biliard – posledný menovaný sa stal naším favoritom :)

Po tom ako sme sa ubytovali, sme sa museli ísť prejsť po okolí. Už bola tma a nebolo toho moc na videnie. Mali sme chuť na pivo, tak sme si vyhliadli nejakú krčmičku – Berlin Bar. Tam sme si objednali čierne pivko a že by sme si aj trocha zajedli. Tak sme si objednali. No porcia nás nepotešila, pretože to boli feferónky o veľkosti možno 2cm naplnené syrom bolo ich 5ks a boli drahé :D... Po tomto sme sa vybrali na hostel, hodili konečne po dlhej ceste sprchu a zaľahli do postele. Na druhý deň sme vstávali asi o pol jednej poobede. Po prebudení sme sa vybrali na krátku prechádzku po okolí. Preskúmať miesta, kde sa nachádzajú obchody s potravinami a podobne. Vošli sme do prvého supermarketu a nakúpili nejaké potraviny na raňajky a ďalšie dni.

Ďalej bol nasledovný plán. Obhliadnuť reštaurácie v okolí a porozdávať životopisy. Ale ako sme tak chodili okolo nich, všimli sme si jednu vec. Tou vecou bolo to, že reštaurácie sú prázdne. Nikde ani nohy. Bolo už poobede stmievalo sa a proste nič. Bola dokonca nedeľa. Životopis sme nedali nikde. Po prechádzke mestom sme zostali dosť zarazení, pretože na veľmi veľa výkladoch bola tabuľa „na predaj“. Povedali sme si, že to urobíme štýlom, ktorí nás po prvý krát nesklamal v Aucklande. Hneď večer sme si našli všetky reštaurácie a kaviarne v Nelsone. V pondelok, ako sme vstali sme rozoslali na tieto reštaurácie maily s našimi životopismi. Neostávalo už nič iba nejaký ten čas počkať, čo sa bude diať. Začali chodiť prvé odpovede. „Zatvárame ide zima nebudú ľudia, neprímame ale prepúšťame ide zima, ide zima skúste to niekde inde a podobne...“

Po týchto reakciách sme začali prehodnocovať či sme sa neprerátali s týmto miestom pobytu, keďže ako sa ukázalo Nelson je hlavne letná destinácia. V stredu 15.05.2013 sme si našli ďalší mail, že máme zavolať a dohodnúť si stretnutie. Tak teda sme zavolali a dohodli si stretnutie na ďalší deň ráno – štvrtok. Prišli sme na miesto vošli do reštaurácie ktorú viedli akoby Rumuni alebo podobní počiernejší národ. Privítala nás manažérka Anat, položila na stôl fľašu s čistou vodou a spustila. Debata prebiehala v tom štýle, že momentálne je to v Nelsone na ... a nepotrebuje nikoho na fulltime. Maximálne sem tam na nejakú výpomoc. Pochválila nás, že vypadáme čisto :D, slušne a vieme sa správať pretože nerada zamestnáva Kiwákov ktorí sú vraj leniví a podobne. Ďalej sa čudovala nad profesionálnou formou našich životopisov čo nás prekvapilo a potešilo – ďakujeme Miške za profesionalitu ;). Teta sa snažila aj pomôcť tým, že nás skúsila nasmerovať na domovy dôchodcov, pretože Nelson je mesto kde je plno starých ľudí. Po konverzácií povedala že tel. kontakt si uschová, ale to bolo všetko. Práca alebo príležitosť pracovať sa nekonala. Cestou domov sme sedeli na autobusovej zastávke a niečo sa rozprávali. V tom sa na nás obrátil chlapík cca 35 rokov., že „Russia?“ my na to „No, no, Slovakia.“ Začala nejaká debata a asi po piatich minútach prišlo aj na otázku či pracujeme. My že nie ale hľadáme si niečo. Dotyčný v tom vytiahol z vrecka papierový notes a pero. Na lístok začal písať názvy agentúr, ktoré pomáhajú pri hľadaní práce a telefónne kontakty na nich. K prvej povedal že práve prebieha nábor do rybej fabriky v prístave, kde človek stojí pri páse s nožom v ruke a porcuje rybky. Na druhé dve agentúry povedal: shit (neplatia viac ako minimálnu mzdu). My sme o týchto možnostiach vedeli. Čo nás ale zarazilo, bol prístup dotyčného, ktorí sa bez váhania snažil pomôcť, nič za to nechcel, bol milý, komunikatívny...Keď sme nasadli do autobusu, tak chlapík sedel od nás dosť ďaleko. Keď vystupoval, tak nám nezabudol „na celý autobus“ zakričať: „good luck guys“. Dobrota miestnych ľudí je pre nás a veríme, že by aj pre našinca bola nepochopiteľná a na druhej strane dokonale ukazuje, že sa to dá a netreba za tým hľadať nič iné, žiaden dôvod „prečo“, „na čo“, „čo za to“ a pod... Proste sme ľudia a pomáhať si je normálne (aspoň tu)!...

V piatok pršalo a nebolo zrovna najkrajšie počasie tak sme deň strávili v hostely, hrali sme biliard a večer si pozreli nejaký film. V tomto období sme aj sledovali postup našej hokejovej reprezentácie.

V sobotu 18.09.2013 sme si znova našli mail. Bol od manažéra reštaurácie menom Boat shed cafe. Už sme mali od neho jeden mail, že nikoho nepotrebuje, no v tomto novom maily nám položil otázku, či nemáme záujem aspoň o nejaké pomocné robotky pre neho. Teda nejaký gardening, sťahovanie a podobne čo si vymyslí. Dohodli sme si s ním stretnutie v reštaurácií na nedeľu 19.05.

Na stretnutie sme dorazili o 12:30. Na bare v reštaurácií sme sa spýtali na meno Daniel Monopoly. Barmanka zakývala rukou, obrátili sme sa a z domu oproti vyliezol Dan. 40 ročný chlap, kríval a podopieral sa paličkou(mal veľké problémy s chrbticou, ktoré si spôsobil sám pri prenášaní veľkých kusov spílených stromov na jeho pozemku). No zasadli sme si s ním za stôl a spustil: "Potrebujem výpomoc v mojej záhrade, mám garáž a potrebujem tam presťahovať nejaké veci a ešte aj nejakú prácu pre môjho otca atď.. Nie je to práca na každý deň a veľa hodín. Ponúkam 10 dolárov na hodinu, alebo potom ak chcete mám dom kde môžete bývať a budete pracovať za ubytovanie." My sme mali hostel booknuty ešte na celý ďalší týždeň a nevedeli sme, čo je to bude za robotu, tak sme pristúpili na prácu za 10 NZD na hodinu. Bola nedeľa a prvú robotu mal pre nás už na pondelok. Povedal napíšem večer SMS s miestom a časom. Poďakovali sme, rozlúčili sa a šli smer hostel. Adamovi sa však nechcelo, prezliekol si veci a vybral sa niekam preč. Nevedel kam, no nakoniec skončil na kopci kde zistil, že sa vlastne nachádza v strede Nového Zélandu. Potom sa vybral ešte smer kúsok po jednej cestičke ktorá viedla medzi pasúcim sa stádom oviec. A aj keď mali na niektorých ohradách napísané súkromný pozemok tak vstup bol možný pod podmienkou nerušiť dobytok a vstup striktne bez psov. Po návrate Adama z krátkeho výletu sme obdržali sms od Dana s miestom a časom pre nasledujúcu prácu.

Pondelok 20.05.2013. Dorazili sme na miesto ktoré bolo vzdialené asi 10 min. chôdze od nášho ubytovania. Dan dorazil asi o 5 min. neskôr. Otvoril fialovú garáž, o ktorej rozprával. V momente nám spadli sánky až do gatí. Chevrolet Caprice 1965 a Chevrolet Silverado tiež zo „sedemdesiatych“. No niečo nádherné! To prvé dokonca s ľahkým tuningom resp. upravené kolesá a interiér. Na toto povedal, že to je jeho koníček a má rad silné americké autá a že ešte jedno Chevy Caprice má schované - originál bez nejakého zásahu. No a teraz k práci. Dan nás zobral von a tam nám ukázal veľký lodný kontajner. Dal nám ho otvoriť a znova nás ovalilo. Kontajner plný krabíc s nejakými dokumentmi, ktoré vraj treba archivovať 7 rokov – patriace jeho mame :D.. Krabice komplet popadané a rozváľané po celom tom kontajnery. „Chalani vašou prácou bude to poukladať“, našťastie nepovedal ktorou stranou a nechcel to v abecednom poradí :D. Po asi dvoch hodinách bolo všetkých 270 krabíc uprataných. Po tejto prácičke nám Dan spravil kávu a povedal, „Mám pre vás ešte ďalšiu prácu.“ Naštartoval mašinu Silverado smer jeho dom. Tam sme naložili plnú korbu vecí z pivnice. Boli to súčiastky na auto a všelijaké iné haraburdy. Takto sme sa otočili 2x a bolo po práci. Odrobili sme 4,5 hodiny, vyplatil nás a spýtal sa či môžeme pracovať zasa zajtra pre jeho otca. My že hej. Detaily poslal zase večer v SMS.

Utorok 21.04.2013. Miesto bolo tento krát vzdialené asi 20 min od ubytovania. Po príchode sme ostali trocha zaskočení. Bol to rodinný dom a bolo tam dosť robotníkov. Spýtali sme sa na Davida, meno Danovho tatka. Bol to asi 60 ročný chlap v červenom tričku, klačiaci nad jamou základu a vyberal vodu. Čo nás na tejto situácií zarazilo bol fakt, že Dan nám nepovedal, že budeme pracovať pre "firmu" jeho tatka. To sa nám zdalo ako .ehm. . No nič práca spočívala v tom, že sme počkali na dva domiešavače a vláčili jedny táčky za druhými plné betónu. Po troch hodinách sme zaviezli všetky základy, pomohli umyť nejaké náradie a ešte preniesť pár sadeníc rastlín. Firma sa zaoberala rekonštrukciou záhrad a dizajnom. Po tých troch hodinách sme ostali úplne odpálení a ledva sa tešili na izbu. No mali sme ešte jednu prioritu – PRANIE. Pretože sme boli komplet špinaví od betónu, cementu, blata a tak... Čo nás nasralo bolo, že v hosteli sme síce mali práčky, ale tie prali iba studenou vodou. OK šak prečo ne. Po prvom praní sme vytiahli veci v rovnakom stave ako sme ich tam dali s rozdielom že boli mokré. Tak sme si povedali že ich dáme oprať ešte raz. Medzi tým sme šli na izbu. Po hodine a pol sme sa zbadali, že sme zabudli na prádlo (malo sa to prať iba 30 minút). Keď sme prišli k práčke tak sme ostali zas a znova prekvapení. Práčka stále prala. Išli sme sa opýtať na recepciu, že čo sa deje. Teta sa pozrela a skonštatovala, že práčka sa asi pokazila. No fasa. Tak nám odblokovala druhú práčku a my sme dali naše veci preprať po tretí krát, šak prečo nie. Ak teda chcete prať v studenej vode treba prať aspoň 3 hodiny :D... Po opratí a vyžmýkaní sme veci vložili do sušičky. Tá síce sušila, ale veci boli stále dosť vlhké. Tak prečo aj veci nedať sušiť ešte druhý krát. Výsledok z 5 dolárového prania bolo 10 dolárové, ale zas raz čisté veci :)

V stredu ráno sa nám ozval Dan či môžeme pracovať, no boli sme tak odpísaní, že sme mu napísali, nie. Neskôr pršalo, takže by z toho nič nebolo a na druhej strane nás aj nahneval ten prístup pretože hovoril o nejakej pomoci pre jeho otca, ale nie o tom, že pre firmu jeho otca, v ktorej mal niekoľko ďalších zamestnancov a dal nám iba 10$/h. Dohodli sme sa s ním na štvrtok. Stredu sme teda ostali doma a začali rozmýšľať nad odchodom z mesta nakoľko takáto práca nám nepokryla náklady na ubytovanie a stravu. Deň sme strávili na izbe aj preto, že celý deň pršalo tak sme si zahrali aspoň biliard :D.... Vo štvrtok sme došli znova na miesto, kde mal garáž. Práca sa týkala sťahovania ďalších vecí, tento krát z jeho druhého domu, ktorý je na predaj. Po dvojhodinovej robote nám vymyslel ďalšiu prácičku a to umyť a navoskovať mu tie jeho krásne mašiny. Dali sme sa teda do práce. Po fuške sme mu oznámili, že už odchádzame z mesta a že toto bola posledná robota. On súhlasil a dokonca, čo sme znova nečakali, sa nám ponúkol, že keď prídeme do Queenstownu máme sa ozvať, vraj tam má nejaké kontakty. Poďakovali sme a znova sa rozlúčili a boli radi za spoznanie nového dobrého milého človeka. Počas práce pre neho nám porozprával o Nelsone, o jeho živote a podobne...ďalšia super skúsenosť...

V piatok ráno sme si boli zabookovať lístok na autobus do Queenstownu. Toto miesto sme si vybrali preto lebo je posadené vysoko v horách skoro na samom juhu. Je to vychytené rekreačné a lyžiarske stredisko. Začína zima, lyžiarska sezóna, viac ľudí a príležitosť nájsť si prácu... O tomto neskôr :) ...

Lístok sme si vybavili na pondelok 27.05.2013 ráno, no bola tam podmienka, že počas cesty musí byť prestávka s prenocovaním. Tak sme si dali nakoniec jednodňovú prestávku na polceste v meste Franz Josef. A potom odtiaľ priamo zasa autobusom do Queenstownu. O tejto ceste porozprávame taktiež neskôr.

V sobotu sme si povedali, že si spolu vyšlápneme na kopec – stred Nového Zélandu. Tak aj bolo. Nafotili sme znova kopec fotiek, trocha sme zablbli v ohradách pri ovciach a na lúkach kde sa pasie dobytok :D . Po tom ako sme zišli z kopca sme si pozreli ešte krásne záhrady v Queens parku a išli na hostel. Večer znova pri biliarde a potom ešte aj pri filme. V nedeľu sme sa boli naposledy prejsť do prístavu, vypili si energeťák a len tak sa túlali mestom a tešili sa na nasledovnú cestu. Tešili sme sa aj preto lebo cesta bola naplánovaná počas dňa a bola veľká šanca vidieť kus krajiny...

Týmto končí príspevok o našej kvázi neplánovanej dvojtýždennej dovolenke, ktorá stála za to, pretože sa nám potvrdilo mnoho vecí, ktoré sme počuli o južnom ostrove. Ľudia sú tu milí, keď nie milší, ako na severe, krajina je nádherná, je tu chladnejšie no aj tak to tu človek miluje. Všetko toto je pravda. Čo ale stoji za pozornosť je angličtina miestnych ľudí. Tú proste jedným slovom "nedávame" :D niečo rozumieme no veľmi málo a chytáme sa každého slovíčka. Tak sprzdnenú sme ju tu na NZ asi fakt ešte nepočuli :D... Nelson je ináč úžasné, pokojné mesto s obrovskou atmosférou, ktorá nás okamžite pohltila. Je to pre nás TOP mesto, zo všetkých ktoré sme tu navštívili(vieme, že ich veľa nebolo :) ... Odchod nás mrzel hlavne kvôli tomu, že sme si nenašli prácu. Bohužiaľ podmienky a to, že sme nechceli len tak zakapať na jednom mieste nás nútili podstúpiť ďalšiu cestu...